Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 6

Deň neskôr 15:25 , futbalový štadion Chelsea

Stál som na trávniku a triafal lopty do brány , jednu po druhej. Chalani stáli vedla mňa a trénovali rovnako ako ja. Tréning bol síce náročný, ale cez to všetko som tu bol rád. Nič iné som vlastne ani nevedel. Ani školu som nemal dokončenú a na výšku som nikdy nevkročil. Keď som odpálil dalšiu loptu uvidel som ako pri trénerskej lavičke stojí Mike. Naznačoval mi aby som prišiel k nemu. A tak som odbehol od chalanov a došiel až k nemu. Odhrnul som si vlasy z čela a riekol: ,,Čau, čo sa deje?" Mike sa na mňa pozrel a riekol: ,,Nič , len tvoja právnička mi volala asi pred pol hodinou a vravela, že ťa potrebuje znova v kancelárii , tak som ti vybavil zajtra o 17-tej ." Pozrel som sa naňho ako na blázna: ,,Šibe ti? O 17-tej? To je jediný čas keď mám volno." Mike na mňa prísno pozrel: ,,Práve pre to. takže sa tam zajtra o 17-tej dostavíš a budeš sa správať slušnejšie ako minule, jasné?" Prevrátil som očami a riekol:,,Akoby som nebol už dostatočne slušný." Mike na to odvetil: ,,Nikdy sme nemali problém medzi sebou Louis, ale radím ti dobre daj si pozor na jazyk a tvoje správanie, lebo nie len mňa ale aj ostatných tá tvoja oneskorená puberta prestáva baviť." Otrávene som sa naňho pozrel a riekol: ,,Ok, ešte niečo?" Hľadel na mňa a tým pohladom sa ma snažil asi kárať. Riekol: ,,Zajtra o 17-tej." a na to sa otočil a odišiel. Prevrátil som oči a vrátil sa späť k chalanom.

O deň neskôr

Sedela som v kancelárii a stále študovala toho Tomlinsona. Dnes som ho tu mala opäť mať a bola som z toho viac než mimo .Bola som však rozhodnutá byť dneska ako z ocele, pretože na súde som mala byť za 2 týždne a stále som svoju prácu nemala hotovú. A to ma trochu znervozňovalo.

Keď bolo 17 , sedela som ešte stále v kancelárii,pracovala som a na Tomlinsona som celkom zabudla avšak keď mi zazvonila zvonček tak , že som skoro vyskočila zo stoličky hneď som sa vrátila do reality. Roztrasenými rukami som stlačila gombík a riekla: ,,Prosím?" Amy, recepčná odpovedala.,,Slečna Blank, prišiel za Vami pán Tomlinson." Musela som potriasť hlavou aby som sa prebrala a odvetila som.,,Aha no.....tak ho pošlite hore." Amy zložila a ja som sa pomali začala poberať k výťahom.

Prišla som tam a Tomlinson akurát vystúpil z výťahu. Mal na sebe opäť džínsy, čierne tenisky adidas a sivú mikinu, tiež adidas.Vlasy mal sčesané do strany. Keď som ho uvidela sama som sa zahriakla aby som nezačala slintať. Aj minule som z neho bola nervozna nie len kvôli jeho povahe ale dopomohol k tomu aj jeho výzor.

V rozpakoch som ho pozdravila a on ma začal nasledovať do mojej kancelárie. Sadol si oproti mne a ja som sa tiež váhavo posadila. Mykol hlavou aby si odhrnul vlasy z čela a nohu si položil na tú druhú. Otvorila som si karisblock a pomaly začala klásť otázky.

Po asi pol hodine som zastala a on sa opýtal: ,,Na čo ste ma tu dnes potrebovali?" Zdvihla som zrak od karisblocku a riekla : ,,Ešte som potrebovala pár otázok , aby som mala dostatočnú šancu ten súd vyhrať." Pochybovačne sa na mňa pozrel: ,,Nestačili Vám tie odpovede z minula?" Ja na to:,,Nie, nestačili." Uchechtol sa a znova sa ma podpichovačne opýtal: ,,A čo tie papiere?" Dlho som naňho hľadela a nakoniec som riekla: ,,Pozrite, takto postupujem vo svojej práci odkedy mám diplom a nebudem svoj postup kvôli Vám meniť." On len začal krútiť hlavou a odvetil: ,,O to som nežiadal, len sa mi to zdá zbytočné." tak to ma už vážne naštvalo. Nebým veľmi výbušný typ mimo súdu, ale ked' niekto spochybňuje moju prácu, niekto kto sa v mojej práci vôbec nevyzná, ta ma dokáže dosť vytočiť. A inak tomu nebolo ani dnes. Avšak dnes som sa neovládla ako obvykle ale jednoducho som tam vybuchla: ,,Keď sa Vám to zdá zbytočné tak na čo tu potom ste? Mali ste si nájsť iného právnika s inými postupmi, nie mňa! A navyše sa nemusím snažiť vyhrať ten súd. Je to váš prúser. Vy ste v sračkách. A ja vám chcem pomôcť.Lenže na to potrebujem vedieť čo s Vami je! Potrebujem aspoň trochu poznať Váš životný štýl ! " Myslela som, že keď mu to tak vybľaknem do ksichtu , že odíde aelbo bude tam jak obarený sedieť alebo sa na mňa bude sťažovať, ale jeho reakcia bola úplne iná. Vyštekol na mňa naspäť :,, Chcete vedieť čo so mnou je? Chcete poznať môj život? Fajn! " a postavil sa. V nemom úžase som naňho pozerala. Začal kráčať preč a ja som ešte stále nevedela čo sa deje. Pochíli sa otočil a vyštekol: ,,Tak idete?" Prekvapene som vykoktala: ,,Prosím?" Netrpezlivo sa na mňa pozrel: ,,Povedali ste , že chcete poznať môj život , tak poďte! " Ako zhypnotizovaná som vstala zo stoličky a zobrala si veci. On sa pousmial, keď som k nemu naklusala ako niaka ovečka. Otvoril dvere a naznačil mi aby som vyšla von. Potom sme už len kráčali po chodbe a do výťahu.

Keď sme vyšli pred budovu až vtedy mi došlo čo sa vlastne stalo. On kráčal predomnou na parkovisko. Zastala som a chcela sa otočiť späť, ale vtom sa otočil on a zahučal: ,,Tak idete?" Premerala som si ho od hlavy až po päty a nakoniec som prikývla. Inému človeku by som určite povedala nie, ale jemu? To som nedokázala. Mal nado mnou akúsi nevysvetliteľnú moc , totálne ma ovládal.

O pár sekúnd som prišla k jeho autu. Bolo malé, čierne , športové. Bolo to Porsche. Otvoril dvere na spolujazdcovom mieste a naznačil mi aby som nastúpila. Váhavo a veľmi krátko som sa naňho pozrela a nastúpila. Zavrel dvere a obišiel auto, potom taktiež nastúpil dnu. Bez slova si sadol vedla mňa, naštartoval a v aute sa rozohrala pesnička Forever Young od Alphaville. Nemo som sa naňho pozrela. Po pravde by som nečakala , že by niečo také počúval , ale nevadilo mi to , patrila totiž k mojim oblúbeným.

Po chvíli som sa len dívala z okna na cestu a na ulice Lodýna , ktoré sme míňali. Avšak už po asi 10 možno 15 minútach jazdy mi to nedalo a musela som sa opýtať : ,,Kam to vlastne ideme?" On len nemo čumel na cestu. Vyzeral , že mi ani neodpovie a tak som sa opäť venovala vozovke. Po chvíli sa však ozval: ,,To uvidíte." a odbočil na cestu vediacu do Chelsea.