Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 28

,,Ako by mohol? Veď som to....." ale vtedy sklapol. ,,Vymazal?" dokončila som zaňho. On len pokrútil hlavou. ,,Áno, záznam na kamere hotela bol vymazaný, ale nanešťastie respektíve našťastie bolav izbe pána Tomlinsona ešte jedna kamera...... A tá nebola Vaša."

Filtch sa uchechtol: ,,A koho teda?" Pokračovala som: ,,Pán Tomlinson ako všetci hráči Chelsea sú veľmi mediálne sledoví, čo je celkom logické. No a preto jeden nemenovaný žurnalista pred tým ako sa tím ubytoval v hoteli, nainštaloval do všetkých izieb futbalistov malé kamery, tak malé, že iba človek, ktorému patria ich vie nájsť." Otočila som sa na Louisa. Vyzeral prekvapene ako všetci ostatní v miestnosti. Svoj zrak som vrátila spať na Perzského. ,,Ako dôkaz si to môžme priamo pustiť, ak teda nemáte žiadne pripomienky k tomu." Znova ticho. ,,Takže to beriem ako súhlas." a stlačila som tlačítko "play" na ovládači.

Na obrazovke sa objavilo video z Louisovej izby. Najprv tam bola vidieť upratovačka, potom Louis ako sa dotackal na izbu s tými štetkami. Toto všetko som pretočila najrýchlejšie ako sa dalo. Vážne som nemala chuť ani srdce na to aby som videla Louisa ako "to" robí s inou ženskou, respektíve dvoma.

Keď však pár minút na to ako Louis izbu opustil, dvere na izbe sa opať otvorili. Tu som to pustila na normálnu rýchlosť a riekla: ,,A tu vidíme, že sa dvere na izbe pána Tomlinsona znova otvárajú a človek vracajúci sa dnu nie je ani pán Tomlinson ani upratovačka." A priblížila som na toho človeka aby bolo lepšie vidieť kto to je. ,,Ste to Vy, pán Perzsky. Takže teraz sa pýtam. Čo mi na to poviete?" a ľudia v sále len neveriacky pokrútili hlavou.

,,Vážení prítomní, postavte sa a vypočujte si rozhodnutie súdu." ako vždy sa všetci postavili. Bola som nervózna, tak strašne nervózna. Perzskému bolo dokázané, že celá obžaloba na Louisa bola sfalšovaná, ale nikdy si nie ste istý, či to dopadne tak ako chcete alebo si myslíte.

,,Súd v mene Spojeného kráľovstva v prípade Louisa Williama Tomlinsona rozhodol takto." srdce mi išlo až vyskočiť z hrude. Už to povedz, no tak! Chcela som vedieť ako to dopadlo, naozaj som chcela. Ale na druhej strane aj nie. Nevedela som,že či sme vyhrali alebo nie, ale čoho som sa obávala ešte viac, bola moja reakcia na to. Nemala som ani šajnu ako zareagujem na pozitívnu alebo negatívnu správu. Nechcela som vidieť Louisa, ako ho berú do basy, naozaj som nechcela. Avšak teraz to bolo tu. Teraz som už nečelila nepriateľovi, obžalobe, hocičomu. Teraz som čelila rozhodnutiu a možno aj pravde? Kto vie. S porotou to nie je nikdy jasné. Môžu rozhodnúť správne, ale aj nie.Nie je to len na sudcovi, je to aj na nich.

Dúfala som..... dúfala som,že som spravila všetko preto, všetko čo bolo v mojich silách aby to dopadlo správne. A jediné čo bolo správne, bolo vrátiť Louisovi slobodu.

,,Súd po dôkladnom zvážení viny na oboch stranách rozhodol, že Louis William Tomlinson je zbavený obžaloby za užívanie a prechovávanie drog. Jeho trest sa znižujena zaplatenie peňažnej pokuty v hodnote 5000£ hotelu Conra Beca. Ďalšie pojednávanie ohľadom Dextera Perzského bude uzrejmené neskôr. Ďakujem za pozornosť, môžete ísť domov."

Chcelo sa mi kričať a vískať a plakať a neviem čo ešte. Chytilo ma také šťastie ako puberťáčku, ktorú pozval na rande najkrajší chalan školy.

Louis vyzeral prekvapene a šťastne takisto. Najprv vydýchol, potom sa otočil ku mne, usmial sa a keď už som myslela, že niečo povie, pritiahol si ma k sebe a objal ma tak, že som skoro nemohla dýchať. Normálne by som sa odtiahla červená ako paprika, ale teraz som ja objala Louisa naspať. Proste teraz mi bolo úplne jedno čo sa deje, teraz som bola len šťastná. Vyhrali sme predsa!

Keď som sa odtiahla a obzrela sa okolo, uvidela som Filtcha zazerjúcého na mňa. Ja som mu to hovorila. Nakopala som mu riť. Dostal čo si zaslúžil. Uškrnula som sa naňho a začala si pomaly baliť veci. A Louis ma následoval.

Akonáhle sme otvorili tie ťažké, drevené dvere od súdnej siene, do očí mi udreli blesky fotoaparátov. Bola som až prekvapená počtom mikrofónov pod mojím a Louisovím nosom. Všade boli vykrikujúci novinári. Ani som nevedela komu najskôr odpovedať.

Ako z neba sa tam zrazu objavil Louisov manažér O'Haara. Keď sa niak dostal cez tú tlačenicu novinárov až k nám, podarilo sa mu predrať nás do kúta miestnosti.Tí žurnalistickí lapači senzácií nás nasledovali ako hladné psy. Keď sa to tam trochu zorganizovalo začala som im podobne ako Louis a na druhej strane miestnosti Filtch odpovedať na rôzne otázky. Bohužial aj toto bola časť mojej práce. Nestávalo sa to často, iba keď som obhajovala niekoho "verejne známeho". Hoci som mala len 27 a len pred necelými 3 rokmi som dokončila školu, už sa mi to pár krát prihodilo.

Keď sa aj táto obrana skončila a my sme sa konečne dostali na čistý vzduch, Louis riekol: ,,Viete......ešte som Vám ani nestihol poďakovať pri tom zhone." a nervózne sa zasmial. Ja som sa pridala: ,,To chápem........avšak to, že sme dnes vyhrali nie je len moja zásluha, ale aj Vaša."

,,V každom prípade Vám veľmi ďakujem." odvetil a obzrel sa na O'Haaru. Ten sa práve otočil a s niekym telefonoval. ,,Viem, že je vlastne už koniec a, že sa asi už nestretneme, keďže nemám v pláne mať na krku ďalšie obžaloby...." a zasmial sa. Ja som sa pridala a on pokračoval. ,,Ale napriek tomu by som Vás chcel ešte niekedy vidieť....." a keď dohovoril pozrel sa do zeme.

Bola som prekvapená. Toto som vážne nečakala. Stála som tam s otvorenou pusou, srdce mi bilo akoby malo vyskočiť z hrude, netušiac čo povedať. Moje myšlienkové pochody sa úplne zastavili.

A bola som ticho asi aj dosť dlho, lebo po chvíli trápneho ticha Louis dvihol hlavu a trochu smutne sa usmial: ,,Chápem, že Vám moja prítomnosť trocha vadí.... viete čo......kašlite na to .....to ....to bola ....len otázka.Tak teda ja...." a vteda som sa konečne prebrala. ,,Nie, to je v poriadku.Teda myslím, že ak chcete, môžte sa niekedy zastaviť, úplne v kľude......nakoniec naša spolupráca sa ukázala ako správna, hoci to nebolo najľahšie...." a mierne som sa zasmiala. Louis takisto.

,,Tak teda, Mike Vám pošle šek a ja sa niekedy zastavím." Pokývala som hlavou. ,,Dobre, budem sa tešiť." Mike, jeho manažér sa vtedy otočil, ukázal na Louisa a zavolal si ho k sebe, naznačujúc mu niečo. Louis bol ku mne dosť naklonený a preto som sa vtedy odtiahla, červenajúc sa, ani som nevedela prečo. Veď sme sa len rozprávali.

Louis k nemu podišiel a počúval, čo mu O'Haara vravel. Ja som na nich len nemo čumela. A preto som sa musela zahriaknuť a hoc som nechcela, pozerať sa aspoň na chvíľu niekam inam. Po pár minútach alebo sekundách, sama neviem, sa ku mne Louis vrátil. ,,Mike už zariadil odvoz takže......ďakujem ešte raz, a aj za Váš čas......, že ste si na mňa niaky našli." Mierne a aj trochu smutne som sa usmiala. ,,V poriadku, dovidenia." a podala som mu ruku. On moje podanie opatoval a usmial sa. Bože, ten úsmev! Normálne by som zaňho vraždila!

Potom sa otočil na pate a nastúpil do pristaveného, čierneho Range Roveru. Jeho manažér zavrel za ním dvere, zakýval mojím smerom na rozlúčku a taktiež zmizol v aute.

Keď odišli, ja som za nimi ešte hodnú chvíľu pozerala, podotýkam dôvod nejasný. Avšak potom som sa zvrtla a vytočila Jenny. ,,Haló?" ozvala sa ona. ,,Jenny, tu Ly. Neuveríš, ale my sme vyhrali!"

The end.....ale nie len žartujem ale prípadf už je vyrišený.....avšak ešte tu je Louisov a Lydiin vzťah takže ......v každom prípade užite si a ďakujem za podporu

xoxoxo