Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 16

Ten futbalový zápas mal byť v Piatok o 20.30. Dnes bol piatok a dnes sa to malo konať. Stála som pred skriňou a bola totálne stratená. Panika nebola moja kamoška, ale odkedy som sa spoznala s Tomlinsonom, sprevádzala ma takmer na každom kroku. A inak tomu nebolo ani teraz. Do kelu! Nemám si čo obliecť! Pozrela som sa na hodinky na nočnom stolíku. Bolo 19.40. S Tomlinsonom som sa mala stretnúť za 20 minút a namiesto toho aby som už len dorábala menšie úpravy som teraz sedela na zemi a nechávala tie drahocenné minúty utekať len tak dole vodou.

Zrazu zazvonil zvonček pri dverách. Zľakla som sa tak až som normálne nadskočila! Chytro som si na seba navliekla tepláky a tričko a išla ku dverám. Nervozne som ich otvorila. Na moje šťastie tam stála Jenny. Začudovane sa najprv pozrela na moje oblečenie a potom na mňa. ,,Čo to máš na sebe?" opýtala sa. Pozrela som sa na svoj odev: ,,Bolo to prvé čo som našla." Ona prižmúrila oči a riekla: ,,No, vidím, že idem v správnu chvíľu." Nechápala som: ,,Čo?" ale ona už vošla dnu. Prevrátila som oči a zavrela dvere. Otočila som sa na ňu. Ona mierila rovno do mojej spálne. Ja som ju nasledovala. Prišla tam a dala si ruky v bok. Moje obidve skrine boli otvorené dokorán a na zemi sa váľalo asi tona vecí. Ona sa cez ne niak dostala ku jednej s tých skríň a s chrbtom otočeným ku mne sa opýtala: ,, No, takže chceš vyzerať ako kto?" Znova som vedľa: ,,Prosím? Akože ako kto? Niako, chcem vyzerať ako ja proste." Ona sa zamyslela a vytiahla zo skrine obyčajné džínsy a k tomu modro-červeno-bielu pruhovanú, nie úplne blúzku , ale skôr niečo ako kríženec trička a blúzky. Otočila sa na mňa a nadvihla obočie: ,, Tak? Čo hovoríš?" Vzdychla som. ,,Mne je to jedno, hlavne nech už to mám na sebe." Ona to hodila na mňa a odišla do kuchyne.

Zatiaľ čo som sa obliekala, zakričala Jenny z kuchyne: ,, Môžem si spraviť kávu?" Ja som zarevala naspäť : ,,Jasné." a ona pustila kanvicu. Vlasy som si dala do copu a prišla za ňou. Mykla som plecami: ,, Tak, ako vyzerám?" Jenny hodila zrak na mňa a s priblblým úsmevom zdvihla palec hore. ,,Ako modelka." Pretočila som oči s úsmevom na perách a zasmiala sa: ,,Diki. Koľko je vlastne hodín?" Jenny sa pozrela na hodinky: ,,19.52." Všetko som hodila na zem : ,,Do keli, do kelu ,do kelu!!!" Vbehla som späť do spálne a schmatla kabelku. Jenny vyšla z kuchyne s opýtala sa : ,,Kedy sa máte stretnúť?" Zobrala som kľúče a vyšla von. Ona ma nasledovala. ,,Mám 8 minút na to aby som tam bola." a zamkla som dom. Mierila som ku svojmu autu a o otvorila ho. ,,Tak čau." riekla Jenny a zamávala mi. ,,Ďakujem, maj sa." som odvetila ešte predtým ako som zavrela dvere auta. Naštartovala som a odišla preč.

Prišla som pred futbalový štadion, ale nie ten patriaci Chelsea ale Arsenalu a zaparkovala som. Ty vole, tu bolo ale ľudí. Stála som v takmer poslednej rade. Vystúpila som a zamkla auto. Miernym poklusom som mierila k hlavnej bráne. Tam ma mal Tomlinson čakať.

Cestou tam sa mi začali hlavou prehánať všeliaké myšliekny od toho čo mu poviem až po otázku ako či si zo mňa nerobí len srandu, či ma nenapálil. A naozaj som sa toho začala obávať, keď na mieste nášho stretnutia nik nebol. Teda aspoň som medzi tým davom nevidela nikde Tomlinsona. Spanikárila som. Do kelu! Ja som vedela, že nemám súhlasiť s takým niečim. Bolo to podozrivé už na začiatku. Ospravedlňoval sa mi. Čo? To nemá zmysel! A potom tá pozvánka na zápas! Normálne z toho vyžarovalo niečo nekalé a mala som pravdu. Vystrelil si zo mňa ! A ja hlúpa som naletela! Oh bože, ja som ale krava! ,,Ehm.....prepáčte." som zrazu začula za svojím chrbtom. Otočila som sa a tam stál Louis! Všetka moja zloba zo mňa v momente opadla. ,,Prosím?" vydýchla som. ,,Trochu som sa zdržal kvôli zácpe." riekol on a usmial sa. On sa usmial( !!!!) Totálne ma to zhypnotizovalo. ,,V poriadku. Ja som prišla len pred chvíľou." odvetila som. On mi ukázal pred očami lístky a povedal: ,, Tak môžme ísť." a mykol hlavou k bráne. ,,Fajn." riekla som a nervozne som sa zasmiala. Potom som ho nasledovala ku dverám.

Čo ja viem, zápas ako taký ma veľmi nebavil. Ak by to nebolo pozvanie s nemala by som niaku výchovu tak proste odídem. Ani si neviete predstaviť aká šťastná som bola keď nastala prestávka. Ako všetci sme sa vybrali do bufetov na štadione. Keď sme už stáli pri stole a jedli, Tomlinson sa ma opýtal: ,, Vy nie ste veľmi na futbal, čo?" Začudovane som odvetila: ,,Prečo si to myslíte? Mám rada futbal." ale bola to lož. On sa zasmial: ,, Neviem, nevidím vo Vás také nadšenie ako u iných....." a v zápätí zamykal rukou,,ale to je v poriadku. Ani ja nemusím iné športy." Dala som si vlasy za ucho: ,,Aha." On pokračoval: ,,aký je Váš obľúbený šport?" opýtal sa. Znova som sa naňho pozrela: ,,Asi....neviem...rada jazdím na koni, alebo chodím rada behávať. Ale inak....... nemám nejaký konkrétny šport, ktorý by som sledovala." On sa začudoval: ,, Tak čo vlastne robíte vo voľnom čase? Len beháte alebo....." ,,Pracujem." prerušila som ho. ,,Nemám veľmi veľa voľného času, ale práca ma baví takže mi to nebaví." Tomlinson odvetil: ,,To je trochu smutné." a napil sa Coly. Bola som mimo: ,,Prečo?" Mykol plecami a riekol: ,, Lebo človek musí aj niečo iné robiť , inak sa zblázni." Oprela som sa o stôl a trochu s hnevom v hlase som sa opýtala: ,, A čo také Vy teda robíte?" ,,Som s priateľmi, s rodinou. Chodím do kina, na párty. Snažím sa užívať si svoj život." Ja som na to odvetila: ,, Ja si svoj život užívam tiež!" On sa uškrnul: ,, Ano? Kedy ste naposledy boli niekde inde ako len doma a v práci?" Došla mi reč. Mal pravdu. Ale ja musím pracovať! Nič iné vlastne ani neviem a ani vedieť nechcem! ,,K tejto téme sa už nebudem vyjadrovať......... ale to neznamená, že máte pravdu! " On sa zasmial a ja som sa už chystala na odchod. V poslednej chvíli to však Tomlinson zachránil. ,, Dobre teda. Nechajme to tak." Drzo som odsekla: ,,Fajn."

Zápas sa pomaly končil a zo mňa už aj tá zloba z prestávky takmer úplne zišla. Je to môj zákazník, nemôžem sa naňho hnevať večne. Keď sme po zápase ako davy iných fanúšikov kráčali späť na parkovisko ani jeden z nás nič nehovoril. Bolo medzi nami ticho akoby sme sa snáď ani nepoznali. Sama sebe som však v duchu nadávala, ale nevedela som.....vôbec nič mi nenapadalo. Nevedela som čo povedať. Ako začať, aj keď som veľmi chcela.....

,,Viete ......" začal Louis ,,niekedy by som sa chcel s Vami vymeniť." Začudovane som sa naňho pozrela: ,,Čože? Ako to myslíte?" On začal vysvetlovať: ,,Ako myslím, že by som chcel byť taký pracovitý, ale na druhej strane by som chcel byť stále taký aký som.Baviť sa životom." Mykla som plecami: ,,To je Váš názor." On sa uškrnul: ,,Stavím sa, že aj Vy by ste niekedy chceli byť taká ako som ja , čo?" Hneď som zavrtela hlavou: ,,Nie, to nie. Nechcela by som." On do mňa drgol: ,,Ale áno. Vidím to na Vás." Nie, chcem byť taká aká som.

Chvíľu bolo ticho. Zrazu on zastal a otočil sa oproti mne. ,,Tak sa vymeňme!" Oči mi totálne vyleteli z jamiek. ,,Čože? Ako?" On sa uškrnul: ,, Ja Vám ukážem ako sa žije futbalovej hviezde a Vy ma naučíte viac sa sústrediť na moju prácu." Pokrútila som hlavou: ,,To nie je možné." a ďalej pokračovala v chôdzi. On sa za mnou otočil a vykríkol: ,,Všetko je možné. Len Vy nemáte kuráž ani žalúdok na to aby ste sa do toho dali." a napodobnil piskľavý hlas ,,Narušilo by to moju rutinu." Vtom som zastala. Otočila som sa a mierila prstom naňho: ,, To nie je pravda! Mám na to žalúdok aj kuráž..." on ma prerušil: ,, Tak sa na to dajte!" Ja neviem, čo to do mňa vošlo, ale zrazu som mala ruky prekrížené na hrudi a našpúlené pery. ,,Kľudne. Ako to mám urobiť." On sa opäť uškrnul: ,,Nabudúci týždeň prídem za Vami a môžme pracovať na mojej obhajobe a na oplátku pôjdete so mnou do baru.....a nie raz." S Tomlinsonom do baru? Hm, ako to bude len párkrát tak.....ale niečo mi hovorilo aby som to nerobila. Lenže ako napoly blíženec, rozdvojená osobnosť som z hnevu zasyčala pomedzi zuby: ,,Fajn." On mi podal ruku: ,,Vážne?" Doslova som mu tú ruku vrazila do tej jeho: ,,Už som povedala , že áno." Tomlinson sa znova vyzívavo uškrnul a potriasol mojou rukou: ,,Fajn, tak sa vidíme nabudúci týždeň." Pustil moju ruku a obišiel ma. S otvorenou pusou som sa pozerala za ním. On o pár radov áut ďalej nastúpil do svojho Porsche a odišiel. Zostala som sama stáť na tom parkovisku a až teraz som si uvedomila čo za sprostú dohodu som to uzavrela. Do kelu!

Tááááák...ďalšia , teraz vcelku dlhá časť je na svete.....aj keď po mesiaci ale čo už , mrzí ma to ......tak asponň si túto užijete .....xoxoxo Megy