Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 17

Bože, pondelok. Zase. Pretrela som si oči a znova ich upriamila na počítač. Zívla som. Už bolo okolo pol jedenástej a ja som sa stále nevedela na nič sústrediť. Do prdele aj s hlúpym víkendom! Zrazu mi zazvonil mobil. Zastonala som a potom to zdvihla: ,,Prosím? Lydia Blank, ako môžem pomôcť?" Na druhej strane sa ozval ten posmešný hlas: ,,Dobrý. Tu Louis, Louis Tomlinson. Viete......viem , že nie som ohlásený dopredu,ale......chcel by som sa opýtať či by som za Vami mohol dnes zabehnúť. Tak okolo obeda?" Bola som vykolajená: ,,Ehm.......Čo znamená okolo obeda?" On sa uchechtol: ,, Neviem, kedy chodíte obedovať?" Čo? ,,Myslíte, že by sme išli na pracovný obed?" Uškrnul sa, cítila som to v jeho hlase: ,,No....dobrý nápad. Ale to ste Vy navrhli." Pokrútila som hlavou: ,,Nie , to Vy ste spomenuli prvý obed." On oponoval:,,Nie, to Vy." Už som začala strácať trpezlivosť:,,Nie, ja nie....." zhlboka som sa nadýchla a pokračovala: ,,Dobre, príďte o pol jednej môže byť?" som odvetila a znova sa nadýchla. Tomlinson sa opäť uškrnul: ,, Jasnačka." a položil. Jaj, bože ja ho tak nenávidím!!!

Keď bolo pol jednej, stála som nervozne pred kanceláriou a obzerala sa okolo. Hemžilo sa to tu ľuďmi, ale ten jeden na ktorého som tu čakala, tu stále nebol. Vtom sa na konci chodby otvorili dvere výťahu a z nich s ešte pár úradníkmi vystúpil Tomlinson. Mal na sebe tmavo-modré jeansy , červené tričko a k tomu červené Vansky. Zhlboka som sa nadýchla. Prišiel ku mne s typickým úškrnom. ,,Na čo tu tak čakáte?" Bola som mimo. ,,Však ste povedali, že....." On sa uchechtol a prerušil ma: ,, Robím si prdel. Tak kam sa pôjdeme najesť?" Poddvihla som si veci ešte viac na hruď. ,,Neviem." Znova úškrn: ,,Dobre teda. Poznám jednu taliansku reštauráciu, fakt dobrú, tu neďaleko." Mykla som plecami: ,,Ak stihneme prísť skôr ako do pol druhej tak v pohode." On sa ešte raz uškrnul a so slovami ,,To si píšte." začal kráčať po chodbe späť k výťahom . Prevrátila som oči a následovala ho.

Vyšli sme pred budovu a ja som zastala:,, Teraz kade?" On ukázal na parkovisko:,,Rovno a potom priamo do môjho auta, ak sa teda nebojíte." Pozrela som sa naňho ako ,,čo ti šije starý" a drzo odvetila: ,, Už som veľká." On sa znova už asi po 250-ty tisíci krát uškrnul a len išiel nemo predo mnou.

Prišli sme pred jeho Porsche, on ho ako pred pár týždňami odomkol a otvoril dvere. Ja som ho ešte prebodla pohľadom a potom nastúpila. Louis zavrel dvere a nastúpil z opačnej strany. Sadol si a pripútal sa. Ja som spravila to isté a on naštartoval . Vycúval z parkoviska a odbočil do mesta. Celú tú pár minútovú cestu som si nervozne mlela ruky a pozerala sa pred seba . Nikto nič nehovoril, ani keď sme zastali pred reštauráciou. Bola to na pohľad veľmi chutná reštaurácia. Nachádzala sa na rohu ulice , z predu trčala červeno-zelená markíza a pod ňou bolo pár stolov. Za tými stolmi sedeli ľudia, rozprávali sa, jedli alebo len pili kávu alebo iné nápoje. Vystúpili sme a ja som si dala vlasy za ucho. Tomlinson zamkol auto a išiel predo mnou. Už by niekedy mohol ako počkať aj na mňa , ja som rovnaký človek ako on, nie som jeho pes! Otvoril dvere do reštaurácie a trochu ich pridržal aby mi nebuchli priamo pred nosom. Vošla som za ním dnu a on mieril k pultu. Niečo hovoril chlapovi za pokladňou. Nevedela som čo.Po chvíli ten chlap obišiel pult a zavolal čašníka. ,,Dajte pánovi Tomlinsonovi stôl." Čašník pokýval hlavou a viedol mňa a Tomlinsona k stolu pri okne. Na stole bol biely obrus a kvety ako na všetkých ostatných stoloch. Sadla som si a Tomlinson tiež. Čašník nám podal jedálny lístok a ja som ho otvorila. On niekam potom odbehol tak som zostala s Tomlinsonom sama.

Louis na mňa ani nepozrel , len zamyslene hľadel do toho lístka. A tak som sa aj ja začala venovať tomu čo si vyberiem na jedenie. Tomlinson potom položil lístok na stôl a hodil svoj zrak na mňa. Snažila som sa naňho nepozerať a tváriť sa , že sa naplno venujem jedálnej ponuke. Nakoniec som to aj ja zavrela a položila na stôl. ,,Čo ste si vybrali?" opýtal sa. Nahliadla som späť do lístka a riekla: ,, Ehm..... ten šalát s mozarellou a rajčinami." On chápavo pokýval hlavou. ,,A Vy?" opýtala som sa na oplátku. ,,Pizzu....prosciutto." Tiež som pokývala ale potom som sa začudovala : ,,A Vy nemáte niak vytýčené čo môžete a čo nemôžete jesť? Niaku diétu?" On mykol plecami : ,,No a? Jesť si môžem čo chcem." Ja som pokračovala: ,, A nemá to potom niaky negatívny vplyv na Váš výkon?" On sa zamyslel: ,,Ehm...... možno trochu." Pozerala som naňho ako na blázna. Veď hovoril, že futbal je jeho život a pritom nie je ochotný ani zmeniť svoj jedálny lístok! Do prdele, ako je možné, že sa dostal tak vysoko?! ,,Tak čo si dáte?" prerušil moje myšlienkové pochody čašník. Tomlinson sa pozrel naňho: ,, Pizzu Prosciutto a Vy....." ,,Ten šalát mozarella." doplnila som. ,,Fajn a niečo na pitie?" ,,Vodu s citronom." riekol Louis. ,, A ja ...ehm to isté?" Čašník pokýval hlavou a odbehol. Keď bol preč, položila som svoj karisblock na stôl a otvorila ho. ,,Takže čo sa týka nasledujúceho pojednávania, dnes ráno mi prišiel mail , že sa bude konať o 1 a pol mesiaca, to znamená , že máme 5 týždňov na prípravu. Samozrejme si musíme pripraviť viac argumentov ako minule keďže ...." ,,keďže nechceme aby to dopadlo ako minule." doplnil ma Tomlinson. Zarazene som sa naňho pozrela a potom späť do papierov: ,,Správne." ,,Budete potrebovať aj veci z toho Mníchova?" Chvíľu som rozmýšľala o čom hovorí, ale potom som vykoktala: ,,Samozrejme. Avšak moje stratégiu ešte musím premyslieť, lebo možno tu bude aj šanca urovnať to dohodou." Tomlinson sa zarazil : ,,Ale veď minule ju odmietli." Vysvetlovala som mu: ,,Práve preto Vám dnes ešte neviem povedať, ako chcem súd vyhrať." On pokýval hlavou: ,,Chápem." ,,Nech sa páči." pribehol čašník a položil pred nás oboch poháre s vodou a citronom. Keď odišiel, venovala som sa znova papierom. Avšak skôr než som sa opäť nadýchla, Tomlinson ma prerušil : ,, Dnes máte peknú blúzku." Zarazila som sa. O čom to hovorí? Zrak som podvedome hodila na moju hruď. ,,Pekne sa hodí k Vašim očiam a vlasom." Moja blúzka bola oranžová a vôbec som nechápala ako sa môže hodiť k mojim sivo-modrým očiam a blonďavým vlasom. Po pravde to bol blbý kompliment, ale napriek som cítila ako sa červenám. ,,Ďakujem." ,,Ľudia Vás nechvália často?" opýtal sa Louis. Prekvapene som sa pozrela naňho: ,,No, celkom často ma chvália za výkony, prečo?" On sa tak milo usmial a odvetil: ,,Lebo keď Vám dám kompliment tvárite sa prekvapene." Zrak som mala upriamený do papierov: ,,Väčšinou mi komplimenty neskladá môj klient, myslím tie na môj výzor." ale potom som si uvedomila ako to vyznelo. Do kelu! ,,Teda nemyslím , že je to chyba , viete......" On sa začal smiať. Asi by som sa pred pár dňami začala urážať , ale teraz som sa smiala tiež ako on. ,,Viem, že je to zvláštne keď Vám skladám komplimenty , ale je to len slušnosť...... a úcta....niečo čo by sme mali mať ku každému." vravel. Pokývala som hlavou. Zdalo sa mi to alebo to vôbec nevyznelo arogantne a samoľúbo, ale skôr milo a dokonca ĽUDSKY? ,,To ste povedali pekne." len zrazu zo mňa vyletelo. Nechcela som to povedať ale už bolo neskoro. On sa napil vody a odvetil : ,, Bývate tu v Londýne?" Pokývala som hlavou: ,,Ano, samozrejme. Prečo?" ,,Tak tu to je." odvetil namiesto Louisa čašník. Položil pred nás dva veľké taniere. Chcela som sa Tomlinsona opýtať ešte raz prečo sa to pýtal, ale on už naplno jedol a tak som to nechala tak.

Keď sme dojedli riešili sme chvíľu prípad , hoc s jeho koncentráciou to bolo sakramensky náročné. Stále buď pozeral na mňa , alebo von oknom alebo sa rozhliadal po reštaurácii , bolo naozaj výnimočné ak sa pozeral do papierov.

Raz , keď zase mne alebo skôr našej práci nevenoval veľkú pozornosť, prerušila som ho. ,,Prepáčte, ale vnímali ste vôbec čo som povedala?" On sa prebral zo zasneného skúmania svojho pohára a odvetil: ,, Ehm..... samozrejme." ,,Tak čo to teda bolo?" riekla som ,,Čo čo bolo?" odvetil on naspäť. ,,No čo som teraz povedala." On sa zosunul na svojej stoličke. ,,Neviem." priznal nakoniec po chvíli. Zhlboka som vzdychla. ,,Snažte sa na to aspoň trochu koncentrovať...... Je to pre Vaše dobro." riekla som a pozrela naňho. On hľadel do strany. ,,Chápem, že to nie je veľmi zaujmavé a normálny človek tomu len ťažko venuje pozornosť ale ........ potrebujeme teraz aby sme na tom pracovali obaja." Zrazu som naklonil a rozhodil rukami: ,,Ja sa snažím! Naozaj!" vyštekol. Mykla som plecami: ,,Tak sa snažte ešte viac. Mali sme nejakú dohodu a....." ,,Ja viem, ja viem len ......." začal kričať, ale potom zaklonil hlavu, zhlboka sa nadýchol a potom pokračoval : ,, Pustime sa do toho."

Okolo takej štvrť na dve sme sa zdvihli od stola a vyšli z reštaurácie. Nastúpili sme do jeho auta a cesta opäť ubehla v mlčanlivom tichu. Keď sme zastavili ešte predtým než som vystúpila, zamrmlala som : ,,Tak teda ďakujem." On sa milo usmial. Ja som sa celá roztriasla. Oh bože , bol na zožratie! Chytila som kľučku dverí a vystúpila. Už by som aj zabuchla dvere keď vtom ma v poslednej chvíli zastavil hlas. ,,Slečna Blank?" riekol a naklonil sa na d miesto spolujazdca tak aby na mňa videl. Nervozne som odvetila naspäť ,,Ano?" On pokračoval s úškrnom na tvári : ,,Mali sme niaku dohodu, pamätáte?" Pozrela som sa na zem: ,,Pravdaže." ,,Tak teda čo robíte v Piatok večer?" Zarazene som vrátila zrak naňho: ,,Ehm....." ,,Ehm?" posmešne sa opýtal. Mykla som plecami: ,, Tak nič no, ak to musí byť." On sa uškrnul ešte viac : ,,Fajn teda.Môžme sa stretnúť to o 8.30 večer?" Srdce mi snáď ani nebilo. ,, V piatok večer tu? ehm.....dobre, ale kam pôjdeme?" ,,Nechajte sa prekvapiť." odvetil on a mrkol na mňa pravým okom. Naklonil sa späť nad volant a ja som zabuchla dvere. On odišiel. Zostávalo mi jediné. Byť tu v Piatok o 8.30 večer.