Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 35

Bolo to tu. Deň môjho odchodu. Celý môj bývalý byt bol vyprataný, môj nábytok bol už na ceste do NYC. Ešte raz som všetko skontrolovala, všetko som zbalila. A keď som posledný krát prechádzala izbami, moje oči sa opať zahmleli a prvé slzy sa drali von. Nemohla som ich zastaviť. Bolo to až príliš dojímavé a smutné. Teraz ma to dostalo úplne.

Po chvíli som sa však niak vzchopila, vzala svoj kufor a kabelku a otvorila posledný krát tieto vchodové dvere. Do očí mi zažiarili lúče slnka pri východe. Bolo asi 6 am, lietadlo mi letelo až o 10-tej. Zamkla som a zišla som schodami dole. ,,Tak.V pohode?" opýtala sa ma Jenny. Otočila som sa k nej a pokývala hlavou. ,,Ale no ták." riekla a s úsmevom ma objala. ,,Neplač. To bude dobré." Potiahla som nosom a odvetila. ,,Ja viem, ja..... len.... že to tu oopúšťam, chápeš." Ona sa usmiala a pokývala hlavou. ,,Chápem... ja som takto dosť chápavá aj keď viem, že na to nevyzerám." Začala som sa mierne smiať. Utrela som si slzy a dala jej kľúče od môjho teraz už bývalého bytu do ruky. ,,Všetko je zabezpečené a pripravené tak ako som sa s tvojou sesternicou dohodla." Ona si tie kľúče založila do kabelky. ,,Áno, všetko jej poviem." a otvorila dvere taxíka. Ja som nastúpila ako prvá a ona za mnou. Keď sme zavreli dvere, nadiktovala som vodičovi adresu Heathrow a on naštartoval. Po ceste sme sa s Jenny ešte rozprávali.

,,Som rada, že so mnou tam budeš aspoň do odletu." Ona sa usmiala a znova ma objala: ,,Nemohla by som ťa nechať ísť samú. Však by som umrela od úzkosti. Navyše keď sa tam trošku usadíš, musíš ma prísť pozrieť." Smutne som sa usmiala: ,,Samozrejme, že prídem. Pri najbližšej príležitosti som tu ako na koni." Ona sa len usmiala.

Tých pár hodín na letisku ubehlo tak strašne rýchlo. Asi by som si želala aby čas takmer zastavil, ale on išiel ešte rýchlejšie, aspoň tak mi to pripadalo. A keď prišlo aj na rad presunúť sa na kontrolu, slzy stekali po mojich lícach takou rýchlosťou ako prúdi rieka Temža cez Londýn v čase záplav. Jenny ma objímala a vravela, že to bude v poriadku, že sa nelúčime naveky. Ale ja som nechcela odísť. ,,Lydia. Snáď sa nevzdáš. Teraz. Keď máš nové možnosti na rast. To si predsa vždy chcela. Nie?" opýtala sa a pozrela sa mi priamo do očí. Ja som si utrela slzy a pokývala hlavou. Mala pravdu. ,,Ja len, že by somtu chcela zostať s tebou." Ona sa zasmiala a objala ma ešte raz. ,,Oh, ty moja citlivá. Život sa nekončí. A navyše stále existuje taká vec, ktorá sa volá sociálne siete. Skype, Facebook, Twitter..... je cih veľa a je to prostriedok na skontaktovanie sa." Zasmiala som sa a jemne buchla do jej ramena. ,, Ja viem. Nie si jediná, ktorá žije v 21.storočí." Ona sa smiala tiež. ,,Ja len, že keby si náhodou zabudla." ,,Prosíme pasažierov letu 236 smer New York City aby sa dostavili ku východu 32. Východ je otvorený." Jenny sa usmiala. ,,Asi by si mala ísť. Za chvíľu." Pokývala som hlavou. ,,Pôjdem. Ale až za tú chvíľu, aj tak tam bude teraz ľudí ako na mraky." Ona ma ešte objala. Tuho ako keby sme sa lúčili navždy.

,,Budeš mi fakt chýbať." riekla ešte raz Jenny a utrela si slzy. ,,Aj ty mne." odvetila som, naposledy ju tuho objala a poberala sa už ku veľkej skupine ľudí pri východe 32. Bol čas nastupovať.

Keď som bola takmer v "rukáve", chodbe vediacej do lietadla, začula som niekoho kričať moje meno. Nebol to ženský hlas, čiže Jenny to nebola a tak som si myslela, že sa mi to iba zazdalo. Ale ten,kto moje volal sa nevzdal a opakoval ho stále a stále.Nakoniec som sa predsa len otočila smerom z kade moje meno bez prestávky vychádzalo.

Najprv som nevidela nikoho, ale potom som ho zbadala. Bol to Louis! Stál pri tých páskach oddelujúcich cestujúcich od iných cestujúcich. Bola som šokovaná. Nevedela som čo mám robiť. Konala som spontánne. Otočila som sa na opatku a začala si davom raziť cestu k nemu.

Pribehla som tam a opýtala sa. ,,Čo tu pre boha robíš?" On sa usmial. ,,Prišiel som za tebou." Ja som zase prehĺtala slzy. ,,Louis, ale ja..." On ma prerušil. ,,Pozri, je mi ľúto ako som sa naposledy správal. A viem, že odchádzaš." Mne sa začali slzy kotúľať z očí. ,,Ale...... povedz. Je tam ešte možnosť, že zostaneš?" Ja som prehĺtla a pozrela sa preč. Nakoniec som pokrútila hlavou. ,,Ver mi chcela by som. Ale..... nie. Nie je." On vyzeral dotknutý. ,,Definitívne?" Pokrútila som hlavou opať. On sa frustrovane pozrel do zeme. Nechcela som ho takto vidieť. Ale ono sa to už zmeniť nedalo.

Potom dvihol hlavu. ,,Ani ak ti poviem, že nehcem aby si odišla lebo... lebo som sa do teba zaľúbil? Že som sa do teba zaľúbil odkedy som ťa prvýkrát videl, v hale tvojej roboty? Že pri tebe som si prvýkrát uvedomil, že už nechcem byť sám? Že už nechcem byť tým frackom, ktorým som? Že chcem byť niekto lepší?" Došiel mi dych. Vedela som, že to čo vraví je pravda. Videla som to v jeho očiach. Tak som mu chcela povedať áno. Zostať tu. V Londýn. Ale cesty už nebolo spať. Už bolo príliš neskoro. A mohla som si za to celkom sama.

,,Louis...... naozaj chcem povedať, že tá šanca tu je, ale obaja vieme, že už nie je cesty spať. Musíme sa pohnúť ďalej." Jemu sa v očiach zalesklo. ,,Ty ma neľúbiš? V tom je problém?" Ja som pokrútila hlavou. ,,Tak to nie je. Ty pre mňa znamenáš viac ako ktokoľvek na svete, ale...... berme to ako dospelí. Ja mám veci už v New Yorku, mám tam úplne všetko. Už tam musím odísť. Aj keby som nechcela." On pokýval hlavou a prehltol. ,,Takže je to koniec?" opýtal sa koktavo. Bolelo ma to. Povedať mu. Teraz. Niečo. Ale....

,,Asi áno. Je mi to tak ľúto....... všetkého." riekla som. On znova len pokýval hlavou. ,,Môžem ťa aspoň pobozkať? Naposledy...."opýtala som sa ešte. On zdvihol hlavu a na tvári sa mu objavil smutný úsmev. ,,Áno." A naklonil sa ku mne. Pobozkal ma ako nikdy. Akoby to bolo naozaj naposledy. Nechcela som sa od neho odtrhnúť. Chcela som aby to tak trvalo navždy. Aby sa čas zastavil. Aby sme zamrzli v tejto chvíli ako v niakom romantickom filme, kde každý príbeh má happy end. Ale teraz som pochopila , že nie sme na divadelnom plátne, že ja nie som zakliatá princezná a Louis nie je krásny princ, ktorý ma prišiel zachrániť na bielom koni. Bohužiaľ. Aj to je časť dospievania. Nie vždy je všetko tak ako chceme.

Keď sa Louis odtiahol, moje líca boli celé mokré od sĺz. On sa mierne zasmial a prstom mi ich začal utierať. ,,Nikdy na teba nezabudnem....." zašepkal. Ja som odvetila: ,,Ani ja....." On pokračoval: ,,A kto vie? Možno sa nelúčime naveky..... Celý život pred nami." Pokývala som hlavou aj keď som mu neverila. Iste, celý život máme pred sebou, ale nie som si istá či to čo sme mali teraz sa ešte niekedy zopakuje..... alebo obnoví. ,,Posledná výzva pre pasažierov letu číslo 236 smer New York City." Obzrela som sa na východ 32. Bol už takmer prázdny. ,,Už musím ísť." riekla som s ťažkým srdcom. On pokýval halvou. ,,Pamataj. Ľúbim ťa. A vždy budem. Nech sa stane čokoľvek......" povedal on a ešte raz ma objal. ,,Aj ja teba. Budeš mi chýbať." odvetila som, ale potom som už naozaj išla. Nechcela som. Ale musela som.

Niekto raz povedal, že ak niekoho naozaj ľúbite, necháte tú osobu ísť. Nikdy som tej vete úplne nerozumela a teraz, keď som Louisovi dala definitívne kopačky, som tomu aj chápala aj nie. Niekedy proste človeka napriek celej vašej láske mať nemôžete. Aspoň nie teraz.

Možno nám to fakt nebolo súdené. Možno sme neboli jeden pre druhého. A možno to tak malo byť. Malo nás to posunúť bližšie k našemu vysnívanému šťastiu? Alebo nás to malo spraviť silnejšími? Netuším....

Možno sme sa stretkli len v zlom čase na zlom mieste. A možno to aj bolo správne. Lebo neľutujem. Jedinú chvíľu s Louisom neľutujem a ani nikdy ľutovať nebudem. Neľutujem ani tie hádky ani tie chvíle keď sme nemohli otrhnúť zrak jeden od druhého. Bol a je mojou a jedinou skutočnou láskou. A naveky bude.

V jednej pesničke sa raz spievalo " Maybe we were mean when we get older" a mal pravdu. Nikdy nevieme čo sa stane a kam nás osud zavedie. Ale nidky nesmieme strácať vieru a nádej. A nakoniec je pravda, že nikdy nehovor nikdy. Lebo náš celý život je iba pred nami. A ja viem, že všetko je možné. Aj keď to možné nie je práve teraz, raz bude. Určite. Viem to....

The End
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

takže dakujem za vsetku podporu pri tomto príbehu..... hlavne Tinita-si a Martina Bro
Som veľmi rada ze sme to spolu dotiahli mozno nie do uplne stastneho konca ale cez to vsetko do konca
Nikdy som totiz ziadny pribeh nedokoncila :)))
Dalsia vec co chcela by som napisat POKRACOVANIE
najdete to na mojom profile ked tak alebo to hodim sem
prva kapitola by mala byt tak na konci toho tyzdna mozno aj neskor lebo si to este potrebujem premysliet
takze budem rada ak na Lydiu a Louisa nezabudnete a pozriete sa aj na toto pokracovanie
este raz Vdaka
Megy xoxo