Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 18

,,Môžme sa stretnuť tu o 8.30 pm?" riekol on a uškrnul sa. Srdce mi snáď ani nebuchalo: ,, V piatok o 8.30 p.m?Ehm.... Dobre ale kam pôjdeme?" ,,Nechajte sa prekvapiť." odvetil on a mrkol na mňa pravým okom. Naklonil sa spať nad volant a ja som zabuchla dvere.

Nemala som ani šajnu čo si mám obliecť. Lebo...... lebo keď pôjdeme zase na futbal a ja si vezmem šaty,tak budem vyzerať ako idota keď pôjdeme do rešťaurácie a ja si dám jeansy, budem zase vyzerať ako najvačšia chudera.

,,Je to taký typ čo by si povedala, že ťa vezme do niakej nobl reštaurácie?" Opýtala sa Jenny a a napila sa svojho late. Mykla som plecami: ,, U neho je možné absolutne všetko." Ona len vzdychla: ,, Tak potom musíme vymyslieť niečo neutrálne, čo sa bude hodiť na všetko."

To bolo pred 3 dňami a odvtedy sme vymysleli veťké prd. ,,Tak dobre, čo tak toto?" riekla Jenny a tým ma prebudila z môjho zasneného pohľadu na stenu. Otočila som zrak na ňu a na to čo mala v ruke. Čierne džínsy, pruhovaný červeno-biely sveter. Nechápala som. ,,Nie je to moc obyčajné?" opýtala som sa. Ona podišla ku topánkam. ,,Nie ak si k tomu dáš toto." a pridala k tomu čierne nízke čižmy. Ruky som si dala pod hlavu. ,,Ja tam nechcem ísť. Ani neviem kam ideme, ani čo sa tam bude diať. Neviem vôbec nič a on navyše...." ale Jenny mi do toho skočila: ,,Ale to tam teda pôjdeš! Lydia, si férový hráč! Dodržíš tu dohodu!" a pohrozila mi prstom. Bola som znechutená ešte viac. ,,No však to! Ešte som s ním uzavrela aj niaku sprostu dohodu!" Jenny hodila všetky veci na zem a vidala sa smerom ku mne. ,,Tak a dosť. Stávaj!" a ja som sa z trucu postavila. ,,Teraz sa na mňa pozri.Pozri sa na mňa , Lydia!" Ja som na ňu naštvato zazrela. ,,Urobila by si toto aj keby to bol niaky sudny prípad?" ,, Ale toto nieje žiadny...." Ona mi zakrila usta. ,,Pýtam sa, urobila by si to?" Pokrutila som hlavou. ,,No tak to ber ako sučasť tvojho prípadu, dohodneme sa?" Teraz som pokývala hlavou. Ona ma vtedy pustila: ,, No a teraz sa choď obliecť!" Pretočila som oči a zhrabla veci zo zeme.

Keď som mala na sebe to čo mi vybrala, Jenny si ma zamyslene prezerala. ,,Mohla by som ti vyčesať vlasy a spustiť pár prameňov do tváre." Mykla som plecami: ,,Rob čo chceš." a sadla som si na stoličku. Ona chytila hrebeň a začala mi česať vlasy.

Po pár minutach bol jej výtvor na mojej hlave hotový. No, nevyzeralo to až tak zle ako som očakávala. ,,Hm, máš etš tu zlatu retiazku?" Pozrela som sa ňu: ,,Prečo?" Ona odvetila :,,Hodila by sa k tomu." Obzrela som sa : ,,EHm... myslím, že prvý šuplík nočného stolíka." Ona na to : ,, Zachvíľu som spať." Ja som sa ešte raz pozrela na svoj odraz v zrkadle. Fuh, dufam, že to bude vhodné nech pôjdeme kamkoľvek.

Kráčala som svižným krokom po uliciach Londýna na dohovorené miesto. Vonku bolo celkom chladno a ja som jak inteligent išla len vo svetri. Ja som vedela, že si mám zobrať aj kabát! Do prdele! prišla sompred našu robotu, tam sme sa mali stretnuť, ale Tomlinson nikde. Obzerala som sa okolo seba. Nič, a nikto nikde ani na 100 míl. Slnko už pomaly zapadalo a mne začínala byť čoraz vačšia zima. Želala som si aby prišiel čo najskôr. Ešte raz som sa obzrela dookola a striasla sa od zimy.. Zrazu tesne pri mne prudko zabrzdilo auto.Prekvapene som sa naň pozrela. Chýbalo pár centimetrov a ten debil mi mohol prejsť nohu! No jasné, čierne Porsche! Okno na spolujazdcovi sa pomaly otvorilo a za ním na mňa hľadeli modré oči. Jeho modré oči. Typický uškrn na tvári. ,,Čo, pripravená?" Strnulo som pokývala hlavou. Jeho uškrn sa ešte roztiahol do vačšieho a mikol hlavou. ,,Tak nasadajte!" a ja som otvorila dvere auta. Nasadla som dnu a priputala sa. ,,Čakali ste dlho?" riekol on. Premerala som si ho od kolien ( lebo sedel :))))))) ) až po vlasy. Boli ako vždy ščesané do strany ,na sebe mal čierne džísny , tričko s niakym potlačením niakej rockovej skupiny a na tom riflovu budnu. Nebol oblečený ako do nobl reštaurácie. ,,Nie, len chvíľu." odvetila som. On sa zasmial. ,,Ja som vždy presný, vo všetkom." a mrkol na mňa pravým okom. Nechcela som, ale na tvári sa mi zjavil menší usmev. On naštartoval a na plný plyn odišiel.

Cesta ubiehala a ja som sa ho to nakoniec musela opýtať. ,,Kam to vlastne ideme?" On odrthol na pár sekund oči od vozovky. ,,Prečo sa pýtate?" Mykla som ramenami: ,, No, rada by som vedieť kam idem stráviť večer aj ako sa odtiaľ dostanem." On odvetil: ,,O odvoz sa nestarajte a kam ideme tiež nie. Som si istý, že sa Vám tam bude určite páčiť ." Uprene som naňho hľadela. ,,Akoto viete, že sa mi tam bude páčiť ?" On podvihol kutiky ust : ,, Pretože sa tam páči každému." ,, Čo ak som výnimka?" provokovala som ďalej. On však stále s usmevom na perách pokrutil hlavou. ,,V tomto prípade neexistuju výnimky." A zrazu prudko zabočil. Uplne ma hodilo doľava. Potom ešte prudkejšie zabrzdil tesne pred obrubníkom až škrípali pneumatiky. Zastali sme pred niakou budovou. Bolo tu až hrôzostrašné ticho.Aj okolo parkovali autá, hoci každé stálo min. 70 000 libier. Vystupila som a napravujuc si kabelku na ramene som sa zmetene rozhliadala po okolí. Tomlinson sa usmieval na celej čiare. Zrejme si užíval pocit, že som vôbec nevedela kde som.

,,Ak tam chcete ísť, tak jedine so mnou." riekol a ja som vrátila svoj zrak spať naňho. ,,Kam tam?" opýtala som sa, ale on už kráčal ku niakym dverám. V predu stáli dve gorily, takí tí vysokí chlapi v čiernych oblekoch a s reťazami na krku. Naozaj som sa bála. Kam to, do riti, ideme?

Takže, pretože som si povedala, že novu časť dostanete ešte pred koncom tohto roka, a hodlám svoje predsavzatia vždy splniť, nová časť je teda na svete. Dufam, že sa páči aspoň tak ako tie predtým. Zvlášte veľké poďakovanie tím čo to označili aj hviezdičkou alebo okomentovali. Vždycky potešia :)))))) ! Takže ďakujem tím čo počkali a su tu ešte teraz. Užite si novu časť a nechcem nič slubovať ale nová dufam,že by mala prísť čoskoro. Šťastný nový rok všetkým a ešte prežite prázdniny vo vianočnej pohode:))))))
Megy