Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 25

Nechápala som to. Už som vážne nič nechápala. Nechápala som prečo ma pobozkal, či ma miluje, či som bola celý čas slepá alebo som si to len nechcela priznať. A hlavne som ani nechápala svoje pocity k nemu. Už som vedela, že tento druhý bozk nebol len z alkoholu alebo z čoho. Nie, určite bol triezvy! To viem! A ja som bola triezva tiež! Tak prečo ma pobozkal? Chcel niečo vyskúšať alebo........ ja vážne neviem. A čo k nemu cítim ja? Možno trochu záujem, ale .......neviem, sama v sebe som sa nevedla vyznať. Ruky som mala pod hlavou a plakala som. Ak by som aj bola možno do Tomlinsona zaľúbená, prečo, do pekla, práve teraz? A prečo takto? Prečo musí byť on môj klient? A prečo si to začínam uvedomovať 2 týždne predtým než nás opať predvolajú na súd? Teraz potrebujem naozaj rozmýšlať čisto iracionálne, bez hocijakých citov. A predstavte si keby porota zistila, že mám s Tomlinsonom čo i len vo svojej hlave viac ako pracovný vzťah! Nie len, že by poslali Louisa priamo do basy, ale ja by som stratila dôveryhodnosť. Žiadny New York, žiadne povýšenie,nič, všetky sny by sa rozplynuli ako oblaky na oblohe. Naše oba životy by boli totálne zničené. Bože, nikdy by som si nepomyslela, že láska môže byť váš koniec. Definitívny. A najhoršie je, že hoci to budem musieť ignorovať a snažiť sa pracovať ako doteraz, premôcť svoje citya hlavne spomienky za tak krátky čas bude takmer nemožné.

Ale čo by! Lydia, pre teba nie je nič nemožné! Nie, ty všetko dokážeš! Stačí zdvyhnúť hlavu a vyhrať sama nad sebou! A ty si to už dokázala nie raz! A teraz tomu nebude inak!

A ako som povedala, to čo v tú osudnú Stredu ráno Tomlinson spravil ma donútilo zaprieť samú seba a ešte viac sa sústrediť na prípad. Celý deň a takmer celú noc som bola v práci alebo som obiehala ľudí, ktorí mi mohli čo najviac pomôcť k víťaztvu.

Všetci svedkovia, celý tím Chelsea, Louisovi priatelia a rodina, hocikto kto Louisa niak poznal a koho výpoveď mohla aspoň trochu pomôcť dostať Tomlinsona zo šlamastiky. Jenny sa nestačila čudovať. Bola zvyknutá, že k mojej práci pristupujem s plným nasadením,ale ako ona potom vravievala vždycky keď ma videla ako sedím v kancelárii a trápim sa vymyslieť čo najlepšiu obhajobu: ,,Ešte som ťa nevidela takú zažratú v niakom prípade."

Nikto nevedel, čo sa medzi mnou a Louisom stalo, nikomu ani Jenny som to nevravela pre istotu, a preto ani nikto nechápal prečo som svoj 100%-ný výkon zrazu vytiahla na 200%-ný. Nikto ani netušil, že pretože som sama v sebe prežívala tie najvačšie boje, všetká tá zlosť, nešťastie, bolesť a strach sa odzrkadlilo v obrovskej pracovnej sile a aktivite. Ešte nikdy som v sebe necítila takú silnú energiu, ktorá sa drala na povrch. Bolo to akoby som prišla na svoje najvzdialenejšie hranice a pomaly ich prekračovala. Akoby som naozaj došla až na absolútny vrchol svojich síl a pritom rozbila hlavou strop a našla ďalšie, akoby náhradné sily, určené na až absolútny stav núdze. Ale vedela som, že ten stav núdze nastal práve teraz. A že práve teraz ich potrebujem použiť.

A napriek týmto "záložným silám" ktoré som práve objavila, som mala pocit, že vo mne je ešte jedna sila, tá posledná, ktorá bola asi tá najsilnejšia a ktorá ma asi najviac ovplyvňovala a poháňala dopredu. A bol to ten už od nášho prvého stretnutia, každým dňom sa rozrastajúci cit k nemu. K Louisovi. Nechcela som o tom cite alebo o ňom rozmýšlať, ale osamotené večeri vás napadajú rôzne veci a hoci som domov chodila unavená ako štvaný pes, takmer vždycky aspoň na pár sekúnd mi zišiel na um on. Nemohla som si pomôcť ani zriekaním sa. Proste som nemohla.

A takto ubehlo pár dní, pár tých sobôt a nedelí a zrazu zostávali už len 3 dni do súdu. Moja práca bola hotová, prichystaná presne tak, ako som chcela. Teraz ma čakali už len posledné dve, najťažšie veci. Prebrať celú našu obhajobu s Louisom a nakoniec súd. Musím priznať, že tá prvá ma zastrašovala omnoho viac ako tá druhá. Postaviť sa mu tvárou v tvár osamote a psychicky sa tam nezosypať.

No ono sa to obísť ani vynechať nedalo, nech by som robila čokoľvek. A tak som proste len musela čeliť svojmu strachu. A hlavne...... sama sebe.

Tak....toto je skor také vnutorne rozmyslanie a dialog od Lydie ale ......uz sa proste tak tesim az pride suuuuuuud. tak dufam ze sa paci! :)))))))))