Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 33

Samozrejme, ja aj pán Rottela chápeme, že New York je dosť ďaleko a preto tvoj pracovný pomer začína za mesiac. Dúfam, že si spokojná." Konečne som niečo vykoktala. ,,Áno, veľmi. Ďakujem veľmi pekne. Len mi niak došla reč. Prepáčte." a začal som sa nervózne smiať. Ona sa smiala tiež. ,,Ďakujem ešte raz." riekla som ešte raz a postavila som sa. Ona pokývala hlavou. ,,Zaslúžiš si to." a ja som odišla preč.

Keď som prišla do kancelárie chcelo sa mi kričať a výskať a všetko. Bola som tak šťastná.Zrazu vošla dnu Jenny. ,,Prišla som o niečo?" opýtala sa keď ma videla. Otočila som sa a objala je celou silou. ,,Jenny. Oni ma povýšili! Dostala som sa do New Yorku!" Ona zvýskla tiež. ,,Oh, Ly! To je úžasné. Strašne sa teším." Ja som skákala po celej kanceláriis obrovským úsmevom na perách. ,,Jenny, ani si nevieš predstaviť aká som šťastná. Konečne som sa dostala tam kam som chcela celý život." Ona si sadla do kreslapred stolom a riekla: ,,Hovorila som ti, že keď vyriešiš prípad Louisa tak ťa do New Yorku budú chcieť aj sami." Pokývala som hlavou. Vzdychla som a podišla k svojmu kreslu za stolom. Zvalila som sa doňho. ,,Kedy odchádzaš?" opýtala sa Jenny. ,,Za mesiac mi začína pracovný pomer. Takže tak o 2 týždne." ,,Ako si chceš nájsť byt?" Mykla som plecami. ,,Ešte neviem.Pozerala som si ich pár ale neviem či nebudú už vypredané. Zatial budem bývať asi v niakom moteli, kým nenájdem niaky a kým nepredám ten svoj v Londýne." Ona sa usmiala. ,,Moja sesternica hľadá byt tu v Londýne. Nechcela by si jej ho predať?" Pozrela som na ňu. ,,Jasné. To by mi dosť vecí uľahčilo." Ďalší mesiac bude teda zaujmavý. Plný sťahovania na opačný koniec sveta.

Tie dva týždne ubehli rýchlo. Možno rýchlejšie než zvyčajne. Medzi pracovnými povinnosťami tam bolo veľa vybavovačiek ohľadom môjho bývania a prepravy mojich vecí do NY. Nakoniec som svoj byt predala Jennyinej sesternici, ktorá ho s radosťou kúpila aj za cenu ktorúsom jej ponúkala.

Vybavovať moje budúce bydlisko v NY bolo možno trošku komplikovanejšie ako som si predstavovala, ale nakoniec sa mi podarilo nájsť podnájom neďaleko mojej novej roboty. Nechcela som tam zostávať večne, bola to len menšia prechodná cesta pokým si nenájdem poriadne bydlisko a kým sa nezžijem s novým prostredím. Či som sa bála? Ani niak neviem. Mala som obavy z toho čo tam bude, ale ako vždy ma strašne vzrušoval pocit novej výzvy, nových ľudí aj nového počasia. Mala som jasný cieľ čo tam chcem dokázať. Chcem sa dostať až na najvyžšiu pozíciu aká je tam možná. Jenny si robila žarty, že už fakt nevie kam ma budú chcieť povýšiť neskôr. Ja som vedela , že niečo sa určite nájde.

Lenže minca má vždy aj druhú stranu, a tá prináša aj pár mínusov. Jedným z nich bolo napríklad to, že mi budú chýbať všetci moji kolegovia, o priateľoch a rodine ani nehovorím. Moja rodina, celá rodina bývala síce v Manchesteri a už teraz sme sa veľmi nestretávali, napriek tomu pocit, že budem od nich ešte ďalej ma trochu zneisťoval. Priateľov, ktorých som si našla až tu v Londýne som strácala takisto. Aj keď všetci vraveli, že to, že budem preč naše priateľstvá niak nezmení ja som vedela ,že príde opak. Tak to proste chodí. Hlavne ak sa sťahujete tak ďaleko.

Ale Jenny som vážne stratiť nechcela. Bola mojou najlepšou kamáratkou a akokeby sestrou, ktorú som nikdy nemala. Radila mi v úplne všetkom počnúc handrami, cez vzťahy až po pár pomôcok v prípadoch. A nakoniec tu bola ešte jedna osoba. Louis Tomlinson. Najprv tak trochu nepodstatný človek v mojom živote, ktorý mi teda dosť liezol na nervy. Ale možno tá jeho až odporná drzosť a ľahostajnosť ma k nemu tak priťahovala. Bol úplne iný ako ja a vačšinu času sme sa hádali, ale aj to bolo niakym spôsobom príjemné a fajn. Nikdy by som si ani nepredstavovala, že by sa mi čo i len zapáčil niekto ako on. A teraz som doňho bola zaľúbená až po uši.

Za tie posledné 2 týždne sme sa videli len raz alebo dvakrát. Raz to bolo preto lebo sa takmer vlámal do mojej kancelárie. Ked totiž došiel na recepciu ja som bola akurát preč, na obede s Jenny. Preč z budovi. A preto sa recepčná nedokázala dovolať do mojej kancelárie a posielala Louisa tým pádom preč. Ale on trval na tom, že sa musí dostať do mojej kancelárie a za mnou. Vravel, že ma počká v mojej kancelárii, ale recepčná mu hovorila aby radšej zostal dole, na prízemí. On však tvrdohlavo nastúpil do výťahu a tak naňho zavolala Amy ochranku. Ak by sme si s Jenny nevzali taxík a neprišli troška skôr, tak by Louisa ochranka vyviedla a Amy by ho pravdepodobne nahlásila ako nežiadúcu osobu v celej budove, možno by skončil aj znova na polícií.

Niekedy tu jeho tvrdohlavosť vážne nechápem. Bol neoblomný ako kameň, mala som pocit, že niekedy bol tvrdohlavý iba z trucu. Poviete mu choď v pravo, on na just pôjde vľavo. Poviete mu jedz zeleninu, on si vezme čokoládu. Alebo mu poviete počkaj na prízemí a on odíde na poschodie.

Keď ho teda na moje požiadanie ochranka pustila a ja som sa všetkým za scénu , ktorú práve spôsobil, ospravedlnila, nastúpil Louis so mnou a Jenny do výťahu. Keď som zatvorila dvere svojej pracovne, spustila som: ,, To čo ti napadlo? Najptv prídeš neohlásene sem a potom sa vlámeš nasilu do výťahu!" a dala som si ruky v bok.On stál predo mnou s úškrnom na tvári. ,,Chcel som ťa vidieť. A keď ma nechceli pustiť....." a podvihol plecia ,,tak to inak proste nešlo." Prevrátila som očami, vzdychla a otočila sa mu chrbtom. ,,Okej. Whatever. Ale mohlo ti aspoň napadnúť, že počkať bude treba dole, v chodbe. Ako všetci normálni, slušní ľudia." On stál presne za mnou. ,,Myslel som, že ma poznáš dostatok na to aby si vedela, že ja nie som ani obýčajný.." a chytil ma za rameno a otočil si ma tak aby mi videl do očí ,,ani slušný."

Boli sme pri sebe blízko. Tak strašne blízko. Naše hrudníky sa takmer dotýkali, o naších tvárach ani nehovorím. Bolo to intímne a naberalo to až erotický nádych. No stále sme si len hľadeli do očí. ,,To som videla, keď ťa vyvádzala ochranka. Chceš predsa len do tej basy? Začínam pochybovať či bolo správne vytiahnuť ťa z tej šlamastiky na súde." On sa len uškrnul a zložil si ruky na hrudi. ,,Priznaj si to. Túto časť mňa, tú "bad boy" , máš na mne najradšej. Vzrušuje ťa." riekol a keď to vravel nahol sa k môjmu uchu, takže som jeho dych cítila na svojej koži. Trochu ma striaslo. Ale bolo to príjemné ho mať tak blízko. Stačilo ho chytiť a spojiť naše pery.....

Ten pocit mi už tak chýbal. Nechcela som však prehrať tento pomyselný súboj tak rýchlo, aj keď som vedela, že čoskoro podľahnem úplne. Ale najprv som si z neho tiež trochu chcela uťahovať. On mi to robil takmer furt. Nebol predsa jediný z nás dvoch kto mal dobré argumenty a vtipné poznámky. ,,Áno, iste. Ani nevieš akú radosť mi tobí ťahať ťa zkaždej šlamastiky a stále ti zachraňovať zadok. Naozaj, nič lepšie nepoznám." On posmešne nadvihol obočie a obtočil si moje vlasy okolo prsta. ,, Presne tak. To je to čo ťa ku mne priťahuje.Nepopieraj to." a druhú ruku mi položil na pery. ,,Všimol som si to už dávna. Vytáča ťa aký som. Ale inak ak by som to nerobil bol by som ako ostatní. Som iný. A to je tá vec. Ten faktor x." Zahľadel sa nachvíľu na moje vlasy okolo jeho prstu a potom sa znova pozrel na mňa. ,,A ešte k tomu zachraňovaniu. Ja poznám lepšiu vec ako to." a zložil svoju ruku preč zmojich pier. Naklonil sa a pobozkal ma. A ja som ho bozkávala naspať. Takto rýchlo som podľahnúť nechcela, ale mal pravdu. Toto bolo určite lepšie ako to zachraňovanie jeho zadku, ktorý bol mimochodom dokonalý.

S nikým som sa nikdy lepšie nebozkávala. A on to vedel. Vedel, že sa tam roztápam ako nanuk v horúcych letných mesiacoch a akoby chcel vidieť ako po mne zostane iba vodová mláka, začal ma bozkávať ešte vášnivejšie a ja som spolupracovala.On nebude ten dominantný! A tak som sa naňho tak vrhla až ma musel zastaviť. Spomalil tempo a pritom mrmlal. ,,Vážne..... ma ....teší.....že...ma....chceš..... tu ......a teraz.....Ale......si...v .....robote......nezabúdaj." a vtedy prestal. Pozrela som naňho ako oparená. Prečo sa odtiahol? Práve keď sa to tak dobre rozbiehalo. No a čo, že somv robote? Raz môžem rebelovať nie?

Nič viac nepovedal len sa uškrnul. Oblízol si spodnú peru a vydal sa na odchod. Ale ja som tomu nechápala. Nemohol odísť len tak bez vysvetlenia! Všetkého.Čo sa práve stalo! Proste nemohol. To sa nerobí. a tak som ho chytila za lakeť. On sa otočil na mňa. ,,Čo to malo znamenať?" opýtala som sa. On nechápal. ,,Čo čo malo znamenať?" Ja som pokračovala. ,,Toto všetko. Tvoj príchod, potom tie reči. Nakoniec ten bozk a teraz tvoj odchod." On sa nahol ku mne a dal mi pusu na líce. Keď sa odťahoval zašepkal. ,,Aspoň máš o čom premýšlať." a mrkol na mňa okom. Ja som zostala stáť s otvorenou pusou. To ako fakt nemyslel vážne?! Ale áno, myslel. Lebo odišiel.

Novy update!!! snad sa páci. Megy xoxo