Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 30

V nemom úžase a s priblbým úsmevom na tvári som čumela na ten zdrap papiera. Prosí ma aby som prišla? Čože? Nemohla som si pomôcť, ale začala som sa smiať. Nie z irónie, ale proste ...... z čistejradosti. Chce sa so mnoustretnúť! A ja sa chcem stretnúť s ním. Áno,pôjdem tam. Určite pôjdem! Z mojich myšlienok ma prebudilo len klopanie na dvere.

Zdvihla som hlavu a zazrela Jenny. Stála vo dverách, zrak najprv na mne a potom na papieri v mojich rukách. Rýchlo, trochu inštinktívne som papier položila na stôl a zakrila ho niečim iným. Ona vstúpila dnu a ukazujúc na skrytý louisov list sa ma opýtala: ,,Počkaj..... čo to tam máš?" a pomaly sa blížila kmôjmu stolu. Mykla som plecami. ,,Nič."

Ona už stála pri mne a hľadela na papiere. ,,Ale no ták.... povedz mi to." riekla. Zhlboka som vzdychla a vytiahla ten list. ,,Louis mi toto poslal." Ona to chytila do ruky. ,,A čo tam píše?" Bojovala som aby som sa nezačala smiať. ,,Nič, vlastne. Len .... ma pozval na obed." Jenny sa usmiala a pozrela sa na mňa. ,,Hej? A kedy? Ako myslím kedy sa máte stretnúť." Zasnene som pozerala pred seba. ,, V utorok, 29.9 o 1.30 pm." Jenny si sadla a pokývala hlavou.

Chvíľu bolo ticho, no potom sa znova ozvala. ,,Počkaj, isto 29.9, nie inokedy?" Pokrútila som hlavou. ,,Nie, isto. Však je to tam napísané." Jenny vyzerala prekvapene. ,,No, lebo ak sa nemýlim, tak dnes je 29.9." Doširoka som otvorila oči. ,,Nie! Robíš si prdel?!" Ona potraslia hlavou. ,,Naozaj a je aj Utorok." Chytila ma panika. ,,Do riti! Do riti! To nemôže byť pravda!" Ona zostala sedieť na mieste. ,,V čom je problém? Stíhaš je iba 11.45 am. " Začala som s nervami v koncoch pobehovať po kancelárii. ,,Lebo som ani nezavolala. Neozvala som sa. Ani som to nepotvrdila. Čo keď tam nepríde? Vykašle sa na mňa tak ako ja som sa vykašlala na neho!" Jenny sa ma snažila upokojiť: ,,Počkaj. To bude ok. Dostala si to dnes, tak to nie je tvoja chyba." ,,Práveže je to moja chyba! Ja ten list mám už pár dní. Ale ja som ho neotvorila. Až dnes. Ani sa nepýtaj prečo, lebo sama neviem." Jenny opať len pokývala hlavou. ,,Klídek. Tak tam jednoducho pôjdeš a uvidíš. Čo môžeš stratiť? Ak sa chce stebou stretnúť tak tam bude. Aspoň to vyskúšaj."

Nervózne som kráčala ulicami s hlavou smerom do predu. Vietor vial mojimi vlasmi a ja som si ich sem tam prehrabla. Nechcela som vyzerať ako úplna metla. Prečo musí fúkať vždy keď si nechám vlasy rozpustené? Avšak toto nebola teraz tá najvačšia vec, ktorá by ma trápila. Nie. Iba on ma trápil momentálne. Ako vždy vlastne. Zvierali ma výčitky, že som neotvorila ten list skôr. Ale keby mi možno poslal mail tak...... tak by to dopadlo úplne rovnako. rieklo moje svedomie. Malo pravdu. Som hlúpa, hlúpa, hlúpa. Čo ak nepríde? Ani by som sa mu nečudovala. Niekedy som vážne sprostá. Už by som sa mala naozaj niekedy prestať obávať všetkého okolo mňa.

Na chodníku klopali moje topánky až kým som sa nedostala do cieľa. Bola som tu. Reštaurácia El Niňo bola priamo predo mnou. Je to tu. Teraz alebo nikdy. Zhlboka som sa nadýchla a potlačila ťažké sklenené dvere. Do nosa mi udrela vôňa talianského jedla, ktoré tu varili.

Hneď som sa začala obzerať okolo s očami naširoko otvorenými. Dúfala som, že ho tu niekde zazriem. Ale ani za toho živého. Nikde. Polo plná reštaurácia ale on nikde. Len cudzie tváre. A tak som si vzdychla a podišla k niakemu prázdnemu stolu pri okne. Kabát som si dala na stoličku a sadla si. Pozrela som sa na hodinky. Bolo 1.30 pm presne.

,,Želáte si?" ozval sa ženský hlas nadomnou. Vzhliadla som hore. ,,Áno. Jedálny lístok prosím." Ona sa usmiala a odbehla preč. Ruky som si spojila a dala na stôl. Vzdychla som a obzrela sa okolo ešte raz, hľadajúc Louisa. Ale nič sa nezmenilo. Znova som vzdychla a zahľadela sa von. Prečo som bola len taká hlúpa a neotvorila ten list skôr? Teraz mohlo byť všetko inak. Keď doniesla čašníčka lístok, objednala som si len vodu so slovami, že ostatné si doobjednám neskôr.

Čas ubiehal, ale on nechodil. Prišlo aj odišlo veľa ľudí, ale ten nejpodstatnejší človek chýbal. Môžem si za to sama. Je to len a len moja chyba. A pritom viem, že mi na ňom záleží. Možno až príliš. rieklo moje druhé ja. Do kelu!

Netrpezlivo som klopkala po stole a zízalana hodinky. 2.10 pm. Vzdychla som. Je to stratené. On už nepríde. A tak som zavolala tú čašníčku a zaplatila. Zdvihla som sa zo stoličky, a obliekla si svoj kabát. Nasadila som si kabelku na plece a zasunula za sebou stoličku. Vidala som sa na odchod.

Ked už som bola pri dverách, zrazu som začula treskot riadu o podlážku. Normálne som sa mykla. Nikdy som nemala tento zvuk v láske. Ani neviem prečo som sa otočila smerom, kde sa tá mala katastrofa pred chvíľou odohrala.

Zazrela som niakeho čašníka zbierajúceho rozbité sklo po zemi a pri ňom mladého muža v čiernych džínsoch, bielom tričku, Adidas teniskách, s vlasmi v čiapke a s okuliarmi na očiach. ,,Prepáčte." vravel nie veľmi hlbokým hlasom. Stála som pri tých dverách ako zamrznutá a keď niekto povie, že "držíš to ako hluchý dvere" tak teraz, v mojom prípade, to bola pravda, doslova. Nebola som si istá ale zrazu to zo mňa len tak vyletelo. ,,Louis?" opýtala som sa polohlasno. Neviem ako ma počul, cez ten hluk a všetko, no ten mladý muž sa zrazu otočil. Smerom ku mne.

Keď ma uvidel objavil sa mu na tvári ten jeho dokonalý úsmev s troškou drzosti. Ten úsmev za ktorý by som dala hocičo. Ten úsmev, ktorý so mnou robil divy. ,,Slečna Blank?" opýtal sa a už kráčal. Ja som sa usmiala tiež a kráčala k nemu. ,,Čo tu robíte?" opýtala som sa , ale potom som sa spamatala. Bože, vačšiu debilinu som vážne trepnúť nemohla. ,,Teda,myslím..." ,,Teraz som prišiel. Prepáčte, ale niečo ma zdržalo."prerušil ma. Pokývala som hlavou a usmiala sa. ,, Tak teda.... ideme sa najesť?" Znova som len pokývala a nasledovala ho ku stolu, ktorý som pred chvíľou opustila.

Keď sme si sadli Louis si zložil z nosa okuliare a usmial sa na mňa. ,,Viem...... divné chodiť takto oblečený medzi ľudí, ale.....keď stev mojej pozícii tak..... vačšinousi želáte čo najmenej pozornosti." Aj ja som sa usmiala. ,,Chápem, aj keď ja som ten typ človeka, ktorý radšej priťahuje pozornosť." On na to: ,,Pozor, ja mám rád pozornosť tiež, keď som na ihrisku alebo s priateľmi,s rodinou. Ale keď som na ulici..... a vačšina sa chce so mnou odfotiť alebo autogram..... ta až tak v láske nemám." Tá čašníčka prišla k nám opať, trochu prekvapená,že som sa vrátila. Podala nám obom jedálny lístok. ,,Už ste jedli?" opýtal sa ma. Pokrútila som hlavou. ,,Nie, myslela som, že..." ale vtedy som sa zarazila. On podvihol obočie a čakal na odpoveď. Ale ja som bola ticho. ,,Čo ste mysleli?" opýtal sa on nakoniec. Vzdychla som a rozmýšľala nad výhovorkou, ale nakoniec som sa rozhodla povedať pravdu. Nemala by som mu klamať. ,,Že neprídete. Lebo..... ospravdelňujem sa, že som sa neozvala. A tak keď ste nechodili tak som myslela, že..... je to zbytočné tu byť dlhšie." On sa usmial a naklonil hlavu na stranu. ,,Ešte že ten čašník rozbil pohár. Inak by ste mi ušli a ja by som si to ani nevšimol.Čo by bola škoda, lebo nie vždy som v takej fajn spoločnosti." a ja som sa začala smiať a červenať zároveň. Tento človek vie vždy ako ma naštvať alebo rozosmiať. Louis sa smial tiež. Nakoniec rozhodil ruky a riekol: ,,Naozaj, len si to predstavte. Kvôli nášmu stretnutiu sa muselo rozbiť pár pohárov." Ja som sa stále smiala a on takisto, potom však zvážnel. ,,Ale som rád, že ste prišla." Usmiala som sa: ,,Aj ja som rada. Ono súd je už ukončený, tak prečo neísť.... niekam." On sa zamyslel. ,,Mám otázku." riekol a pokračoval. ,,Prečo sme si vlastne prestali tykať." Ja som akoby zamrzla. Do kelu! Čo teraz? Povedz niečo, rýchlo. Ale aby to bolo ešte do vianoc, Lydia! Zase len ticho. ,,No ..........po pravde..... " koktala som. On len čakal.