Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 34

Keď sa odťahoval zašepkal. ,,Aspoň máš o čom premýšlať." a mrkol na mňa okom. Ja som zostala stáť s otvorenou pusou. To ako fakt nemyslel vážne?! Ale áno, myslel. Lebo odišiel.

A teraz, keď som si založila poslednú fotografiu z mojej kancelárie do papierovej škatule, cítila som sa trochu divne. Akokeby prázdne. Na jednej strane som sa do New Yorku tešila, koniec koncov splnil sa mi sen a všetko. Ale na druhej strane bude mi to tu neuveriteľne chývať. Vedela som to. Rodina, priatelia, Londýn, Louis..... ktorý o tom,že odchádzam ani nevedel. Nepovedala som mu to. Netuším prečo. Asi som sa bála jeho reakcie, alebo som proste nevedela ako mu to povedať. Čo som mala prísť za ním a povedať ,,Louis, počuj. Záleží mi na tebe a asi som sa do teba zaľúbila, alen nemôžme byť spolu, lebo odchádzam do New Yorku, na druhý koniec sveta, chápeš..."

To proste nešlo. A tak som mu jednoducho prestala zdvíhať telefóny a odpovedať na správy. Bolo mi to fakt ľúto, avšak toto sa mi zdalo ako najlepšie riešenie. Louis to asi nechápal. Keď som mu nedvíhala snažil sa ku mne dostať. Raz som nebola v robote, inokedy som sa len tvárila, že tam nie som. Ale Louis nebol blbý. Vedel, že niečo sa deje, lebo sa nevzdal.

A raz keď som prichádzala do práce, Louis sedel na kreslách pri recepcii. Na sebe len džínsy a mikina, niake tenisky k tomu, niečo robil na telefóne. Myslela som si, že sa mi sníva. Bolo možno pol ôsmej a on tam už na mňa čakal. Keď som ho uvidela, tvárila som sa, že som ho nevidela a upalovala som k výťahom. On ma však videl.

Okamžite sa postavil a trielil za mnou. Tak som si želala aby sa dvere výťahu zavreli ešte skôr ako on nastúpi, ale ako vždy zadržal dvere rukou a nastúpil so mnou. Teraz som ho už ignorovať nemohla. Stlačila som gombík a on sa oprel o stenu. Ruky si zložil na hrudi a prebodával ma pohľadom. Otočila som sa k nemu, mierne som sa usmiala a nervózne vykoktala: ,,Ehm..... ahoj." a dala si vlasy a ucho. On sa zamračil. Otvoril pusu aby niečo povedal, ale potom ju zase zavrel. Ja som naňho len hľadela. On vzdychol, obzrel sa po celom výťahu a potom prišiel ku mne. Dal si ruky do vačkov a naklonil hlavu na bok. Nakoniec prehovoril. ,,Čo sa deje? Prečo sa mi vyhýbaš?" Ja som prehltla. ,,Ja sa ti nevyhýbam, ja len..." On ma prerušil. ,,Myslíš si, že som úplný idiot? Že som si to nevšimol? Nezdvíhaš mi mobil, neodpovedáš na správy a keď za tebou prídem tak sa tváriš, že ma nepoznáš! Ja neviem......neviem čo som pokazil, že si zmenila svoje správanie.... ja..." nedokončil, len pokýval hlavou a frustrovane si prehrabol rukou vlasy. Chcela som niečo povedať, ale vtedy sa dvere opať otvorikli a dnu nastúpili niakí ľudia. Neviem kto to bol, v živote som ich nevidela. Vyzerali akokeby prišli z Japonska alebo niakej ázie.Louis cúvol do zadu a znova sa oprel o stenu. Hlavu mal sklonenú. Ja som stála na druhej strane výťahu a iba v tichosti hľadela na neho. Netušila som, že ho to až tak trápi. Že ho to trápi tak ako to trápi mňa. A čoho som sa bála najviac bolo, že čo mu poviem keď z tohto prekliateho výťahu vystúpime. Asi budem musieť ísť s pravdou von, on ma k tomu prinúti. To som si istá. Ale má na to právo. Mal by to vedieť.

A tak keď cinklo 21. poschodie, vystúpila som spoločne sovšetkými tými cudzincami a s Louisom. Zastala som v strede chodby a počkala som naňho. On prišiel ku mne a pozrel sa na mňa. Prehltla som a riekla: ,,Porozprávajme sa o tom. Ale v mojej kancelárii. Dobre?" On zdvihol bradu a pokýval hlavou. A tak som sa otočila na opatku a mierila do kancelárie. On ma následoval.

Prišli sme tam a obaja sme vošli. Ja som zavrela dvere a podišla ku svojmu pracovnému stolu. Položila som si veci naň a otočila sa k Louisovi. Spojila som si ruky a oprela sa o stôl. Louis si sadol do kresla predo mnou. Preložil si nohu na koleno a pozrel sa na mňa. ,,Tak...." začala som. Vôbec som netušila, čo mám povedať. ,,Ja ťa počúvam." riekol on. Poškrabala som si rameno. ,,Neviem ako mám začať." odvetila som. On sa naklonil dopredu. ,,Nie? Tak napríklad. Prečo si mi v poslednom čase vôbec nedvíhala telefón ani neodpovedala na správy? Prečo si ma úplne ignorovala a prečo vždy keď som prišiel za tebou sem, prečo si vždy bol preč?" Zrak som odvrátil na prázdnu bielu stenu. Odkedy som to tu všetko zbalila zdalo sa mi to tu akokeby prázdne a chladné a akokeby bez života.

,,Ja som tu naozaj nebola." On sa ironicky zasmial a oprel sa spať do kresla. ,,Nerob zo mňa debila. Každý dobre vie, že si v robote stále." Pokrútila som hlavou: ,,To nie je pravda." On pokračoval. ,,Lydia, ja nie som sprostý. Viem, že práca je tvoj život. A nevadí mi to. Ale keď za tebou prídem vždycky si práve preč? Veď to znie komicky! Správaš sa ako malé decko." Ja som vrátila zrak spať naňho. ,,Ja? Pozri sa na seba! Sedíš tu ako odutý 5-ročný sopliak." On rozhodil rukami: ,,Ja chcem len vedieť prečo si ma posledný týždeň a pol ignorovala! Chcem počuť pravdu!" Slzy som už mala na krajíčku. A tak som zase pozrela preč. Nemohla som sa proste rozrevať. Nie teraz. ,,Ly, prosím." riekol už pokojnejšie. Srdce mi prestalo byť keď mi povedal Ly. Znelo to tak jemne a nežne. Pozrela som spať do tých jeho modrých očí. Prehltla som a otvorila ústa. On čakal. Ale nie ľahostajne ako vždy. Skôr vyzeralo, že mu na tom vážne záleží. ,,Vieš...." začala som. ,,Ponúkli mi miesto..... ktoré som už veľmi dlho chcela... a ja.... som ho prijala." On pokýval hlavou. ,,Lenže...." pokračovala som a pozrela som sa na svoje ruky. Úplne sa triasli. ,,to miesto ..... je v New Yorku..... preto som ti nezdvíhala ani nijak neodpovedala..." On sa nadýchol, pozrel do zeme a naspať na mňa. ,,Nechcela si aby som o tom vedel? Že odchádzaš?" opýtal sa. Pokrútila som hlavou: ,,Nebolo to také, že...... by som nechcela aby si to vedel.... Ja len..... nechcela som ťa raniť ....... alebo tak. .....Nechcela som aby si sa tým trápil...." On vzdychol znova a postavil sa. Otočil sa mi chrbtom s rukami vo vačkoch. ,,Mrzí ma to." riekla som ešte. Vtedy sa spať pozrel mojim smerom. ,,Aby ma to neranilo? Aby som sa tým netrápil? A napadlo ti ako by som sa trápil keby si sa len tak vyparila?! Preč na druhý koniec sveta, len tak, bez hociakej zmienky o sebe? Ako keby si sa pod zem prepadla. O to ti išlo?! Aby si zmizla?!" Slzy sa mi začali kotúlať z očí. Nedali sa zastaviť. On sa obrátil a začal sa nervózne prechádzať po kancelárii. ,,Pozri...." riekla som. ,,Aj tak..... keby sme mali hocičo spolu.... nefungovalo by to."

,,Lebo to by si mi musela dôverovať." odvetil on, stále chrbtom ku mne. ,,Ja ti dôverujem! Dôverujem ti možno viac ako akémukoľvek chlapovi na svete! Ale dobre vieš, že sme obaja úplne iní. Robí nás to tým zaujmavými, avšak po čase ....... by sme sa aj tak zostali len hádať a mrzelo by nás to ešte viac.... Navyše ...... máš dobré výhliadky v Madride..... mal by si to tam zobrať........Je to dobre pre tvoju kariéru." riekla som a utrela si slzy. ,,Dobré pre moju kariéru? Dobré pre moju kariéru?!" vyštekol a otočil sa tvárou ku mne. ,,Prestaňte mi už všetci kecať do môjho života! Čo keď vôbec nechcem ísť do niakeho posratého Realu Madrid?! Čo keď chcem zostať v Chelsea?" Hľadela som naňho. ,,Je mi to ľúto. Avšak vzťahy na diaľku nefungujú." On podišiel ku mne. ,,A kto hovorí, že by sme nemohli byť výnimka? My nie sme ako oni, Ly. Sme iní, ako si povedala." a dal ruky na moje stehná.

Ja som sa mierne odtiahla. ,,Louis.... nemal by si zahadzovať svoje kariérne príležitosti kvôli niekomu ako ja." On sa nadýchol a odstúpil. Zrazu všetka neha, ktorú mal v očiach zmizla a vrátil sa ten neutrálny poker face. Prehltol, a potom si s nervózným, ironickým smiechom prehrabol vlasy. ,,Vidím,že ťa nepresvedčím. na to si príliš tvrdohlavá. Dúfam, že tam nájdeš svoje šťastie." Teraz mi slzy už úplne zaliali oči. ,,Louis...... tak som to nemyslela." On sa otočil ešte pred tým než otvoril dvere. ,,Nebolo nám to súdené." a odišiel. Vtedy som nechala stekať vo veľkom prúde po mojich lícach. Mal pravdu. Nebolo. Lebo keby bolo, tak neodchádzam.

crying... ale nie sak este uvidite ako to dopadne
Megy xoxo