Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 9

Stáli sme oproti sebe asi minútu. Môj pohľad bol plný obáv a jeho plný úškrnov. ,, Ehm..." prerušila som medzi nami ticho ,, to už je všetko?" Nechápavo sa na mňa pozrel: ,,Čo všetko?" Začala som vysvetlovať : ,,Myslím ako všetko čo som mala vidieť." On sa začal smiať a len ďalej išiel po tej chodbe. A tak som ho jednoducho nasledovala , veď čo iné mi zostávalo? Prešli sme ďalším schodiskom dole a ocitli sme sa zase v niakej chodbe. Otvoril dvere a vstúpil dnu. Miestnosť za tými dverami bola obrovská, úplne vpredu bol veľký stôl a za ním plagát Chelsea. Pred stolom bolo veľa stoličiek a trocha voľného priestoru. Vyzeralo to ako na niakej tlačovke. ,,Tu sa dávajú rozhovory vždy pred a po zápase." Pozrela som sa naňho: ,,Takže je to miestnosť pre médiá?" On odvetil: ,,Nenazval by som to tak. Média sú inde počas zápasu. Tu sa len dávajú rozhovory , tlačovky." ,,Aha a kde potom médiá sú?" On odvetil: ,,Televízia je úplne hore, novinári zasa na ihrisku." Len som pokývala hlavou: ,,Aha."

Prešiel okolo stoličiek, sadol si úplne dopredu za stôl a pozrel sa na mňa. ,, Tak sa pýtajte!" riekol. Zamrkala som a vykoktala: ,,Prosím?" Podozrievavo sa na mňa zahľadel: ,, Niečo, hocičo čo chcete vedieť!" Bola som úplne mimo. ,, Ale.....ja ....neviem." On sa zasmial: ,,Vy ste strašne zvláštna. Vždy keď sa niečo pýtam alebo poviem vždy ste úplne mimo." To ma urazilo: ,,Tak akože prepáčte, že nedokážem čítať Vaše myšlienky a potom nedokážem odpovedať na Vaše jednoslovné pri najlepšom dvojslovné otázky." On sa rozosmial na celé kolo. Do tváre mi vstúpila zlosť. Takto sa mi nikto nebude vysmievať! Avšak namiesto niakej argumentácie som sa rozhodla, že odídem. Nebudem predsa tráviť čas s niekým, kto sa mi vie len smiať do tváre!

A tak som sa otočila chrbtom išla som k dverám. Keď som už bola takmer pri nich, smiech zrazu prestal. Pomyslela som si : ,,Teraz ťa smiech prešiel, čo?" a chytila som kľučku dverí. Avšak vtedy som za sebou zrazu zacítila niečí dych a hneď na to dve ruky padli na tie dvere predo mnou a ja som sa zrazu nemohla nikam pohnúť. Chytro som sa otočila a tak som sa ocitla tvárou tvár oproti Tomlinsonovi. Ako to za tých pár sekúnd stihol?

Naše tváre mali len možno pár centimetrovú medzeru medzi sebou. Ľutovala som , že som nezostala k nemu chrbtom. Jeho sivo-modré oči prepalovali tie moje, ktoré boli veľmi podobné avšak išli skôr do zelena.

Cítila som na mne jeho dych a bola som viac než nervozna. Čo teraz urobí? Na prázdno som preglgla a on sa uškrnul. Keď som sa však chcela pohnúť, on sa ku mne pritlačil ešte viac a úškrn mu z tváre zmizol. Chytil ma strach. Neverila som mu , ale som si myslela, že akú takú hrdosť má a nepretiahne svoju právničku. Človek však nikdy nevie.

Ticho medzi nami zrazu prerušilo len zvonenie mobilu. Nebol môj, ale Louisov. Najprv sa len díval na mňa a nechal mobil zvoniť, avšak potom, keď neprestával vyzvánať, prevrátil očami a vytiahol mobil zo zadného vrecka nohavíc. ,,Prosím?!" vyštekol do telefonu nespúšťajúc zo mňa zrak. Po chvíli však pustil aj druhú ruku  z tých dverí a otočil sa do strany. ,,Dobre.....urobím to." otrávene hovoril. Len som naňho čumela a na môj odchod som úplne zabudla. On podišiel ku dverám a otvoril ich. S mobilom stále v ruke na mňa mykol a naznačil mi aby som vyšla von, pričom sa na mňa stále tak divne pozeral. Ja som len ako baránok poslúchla a vyšla von. On zavrel dvere a ukončil hovor. Mobil dal do vrecka a opäť sa na mňa zamračil. ,,Tak ...." začal som koktať ,, asi ......by som už .......už mala ísť." On len mlčky pokýval hlavou. Opäť som znervoznela. ,,Tak ........mi ukážete ako sa dostanem von, prosím?" Znova len pokývanie hlavou inak žiadna odpoveď. Opäť kráčal len predo mnou a ja som išla, v dostatočnej vzdialenosti, za ním.

Prešli sme tou chodbou, ktorou sme sa dostali do vnútra štadionu a vyšli sme na trávnik. Ostnatní futbalisti už opäť pilne trénovali, koľko sme vnútri asi mohli byť? Tomlinson sa len otočil na mňa a opäť ma prepaľoval pohľadom. Oblízla som si pery a riekla: ,,Tak......ďakujem za prehliadku. Potom ......vlastne ešte na budúci týždeň sa ešte raz aby som Vám povedala čo bude na súde a potom to už je vo hviezdach." On prižmúril oči a konečne niečo povedal: ,,Fajn." Podala som mu ruku a odvetila: ,,Dovidenia." On iba váhavo mi podanie opätoval a riekol: ,,Dovi." Prekvapene som sa otočila a začala kráčať preč zo štadionu. Keď som sa ku koncu ešte raz otočila, Tomlinson už stál na trávniku a opäť sa už naplno venoval tréningu. Len som si vzdychla a kráčala späť na parkovisko.

Tadaaaaaaaa tak, ďalšia časť je na svete. Dúfam, že tu ešte je niekto kto to číta aj s mojím slimačím tempom , ale proste niekedy mám deň písania a niekedy nie. Hlavne Jún bol dosť nabitý včetne toho , že som chalanov konečne videla a počula NAŽIVO!!!!!!!!! Ano boli sme s tetou na ich koncerte vo Viedni na moje meniny!!!!!! A boli sme fakt vpredu takže úplne super teda až na tu tlačenicu no čo už.........v každom prípade dúfam, že sa vám bude časť a hlavne celý príbeh páčiť a hlavne ešte vydržte lebo už to konečne ide do tuhého ,koniec koncov Lydiu zachvíľu čaká súddddd,,,, no koniec mojich kecov v každom  prípade užite si to !!! : ))))))))