Futbalistová Obhajkyňa

Kapitola 32

Postupne som sa začala uvolňovať. Dokonca som sa opovážila oprieť si hlavu o jeho rameno. Nebola som si istá, ale mala som pocit, že sa usmial. A tak som len tak očkom mrkla hore a mala som pravdu. Na tvári sa mu pohrával malý šibalský úsmev.

Keď film skončil , vyšli sme z kina. Louisovi kamaráti išli spolu, Louis pri nich a ja tak po boku.Ak ste so 7mi chlapmi vonku asi by vás nemalo prekvapiť, že prvéčo urobíte keď vyjdete z kina bude,že sa pôjdete najesť niekamaj keďpredtým ste vykúpili skoro celý stánok s popcornom a colou.

A tak keď sme sa dostali do foodcourtu, postavili sme sa do rady v McDonald's. Osobne ak môžem tak sa takémuto typu stravy vyhýbam a preto sa na mňa všetci prekvapene pozerali keď som si k nim prisadla len so zmrzlinou v ruke.

Tak teda sadli sme si do jedného kúta. Ja som sedela znova pri Louisovi, jednak poznala som iba jeho a navyše o mi držal miesto. Bolo to od neho milé. Všetci jedli a bavili sa asi o všetkom počnúc filmom, cez zadok niakej modelky až po futbal. Ja som keď tak niečo dodala, ale inak som sa nie veľmi zapájala.

,,Tak Lydia, povedz nám niečo o sebe." riekol zrazu ten s náušnicou v uchu. Carlos sa volal alebo tak? Netuším. Prehltla som a obzrela sa na nich. Všetci mali teraz oči na mne. ,,A čo by ste také chceli vedieť." On mykol plecami. ,,To je jedno. Odkiaľ si , ako si sa spoznala s boobearom." a hodil hlavou na Louisa. Otočila som sa naňho. ,,Boobear?" Oni sa všetci rozosmiali. Louis začal koktať. ,,Ehm..... tak mi hovorila mama keď som bol decko.... ja to trápne a neželám si aby mi tak hocikto vravel." a prebodol Carlosa pohľadom. On sa len ďalej smial. ,,Okej." riekla som a otočila sa spať k chalanom. ,,Takže.... som právnička tak som sa aj stretla s Louisom. Pochádzam z Manchesteru. Mám mladšieho brata. Bývam v Londýne 3tí rok a som tu spokojná. Vy?" a ukázala som na nich. ,,Futbalisti. Momentálne v Chelsea Londýn." riekol Kyle. ,,Ja som z Dublinu, Carlos z Madridu, Charlie pôvodne z Francúzska. Alan pochádza z Dánska. jediný kto tu je z Británie je Mac, Tyler a Louis. Christian je z Kenye." Bola som až prekvapená rôznonárodnosťou ľudí, s ktorými som práve sedela pri stole. ,,Ale po UEFA a tom súde nás veľa v Chelsea asi nezostane." riekol Charlie. ,,Vážne?"opýtala som sa. Jeden, ktorého meno sa mi práve nevybavuje, pokýval hlavou. ,,Hej. Kyle pôjde ďalšiu sezónu do Manchesteru United. A Louis má asi už isté miesto v Real Madrid." Keď som to počula pichlo ma pri srdci. Otočila som sa naňho. On prehltol a začal mávať rokou vo vzduchu. ,,Ale to ešte nie je isté. Bol to iba návrh. Navyše som to ešte nepotvrdil." Kyle sa nedal: ,,Ale však si vravel, že potom súde je to na 99% jasné." Louis naňhop zazrel tak ,že keby dokázali pohľady vraždiť tak Kyle už dávno leží mrtvý na zemi. Ja som vrátila pozornosť mojej zmrzline. ,,To som netušila." riekla som len tak pre seba. Ale Louis to počul. ,,Nikdy nevieme čo sa stane. Navyše stále to závisí odo mňa. A ja to možno nepodpíšem." Len som pokývala hlavou. Čo som k tomu mala dodať? My spolu nechodíme, bolo jasné, že zachvíľu odíde do Madridu. Možno som bola len niaka zábavka. Možno ma chcel len dostať do postele ešte skôr než odíde. Pche! To sa mu nikdy nepodarí. Alebo ma bral iba ako kamarátku do kina. Hej. To je pochopiteľné. Áno, to by viac sedelo. Ale prečo potom sa stalo všetko čo sa stalo? Prečo sa správala tak ako sa správal? Bože!A prečo mám taký pocit, že som sa doňho zaľúbila? Prečo som nikdy nestretla niekoho, kto by mi moju lásku opatoval? Alebo niekoho kto by sa mi páčil tiež nie aby som sa páčila iba ja jemu? Aby to bolo obojstranné. Ale vždy je to tak. Ja sa do niekoho zaľúbim, zahodím kvôli nemu pomaly celý svôj život ale on mi to neopatuje. Že sa čudujem, že sa stalo znova. Všetko sa mi prehrávalo v hlave stále dookola.

Zajtra som mala stávať o 6.00 am a teraz bolo 2.10 am a ja som sa prevalovala po posteli a nemohla som spať. Úžasné. A to všetko iba kvôli niakemu hlúpemu Tomlinsonovi, ktorý aj tak ide do Madridu. Nie žeby sa za neho netešila, ale niak som dúfala, že teraz by to mohlo medzi nami konečne vyjsť. Že on by on mohol byť nie ten pravý, ale ten človek s ktorým by som mohla byť šťastná. A nie iba v práci. S ktorým by som konečne mohla žiť.Naplno. Človek, ktorý by mohol vyplniť to prázdne miesto v mojom živote a srdci. Ale to asi nehrozí. Určite nie teraz.

Nakoniec som spala možno 3 hodiny. Ráno som sa zobudila s kruhami pod očami ako by mi tam mali napustiť priehradu a s vlasmi.... no jednoduchý popis by bol asi slama. Napriek tomu som necítila veľmi únavu. Isteže , maratón by som asi nezabehla, ale necítila som sa veľmi až tak zle ako som očakávala. Avšak vedela som, že hoci nie som unavená teraz, určite budem o pár dní. Ako smrtka.

A tak keď som skrotila niako tie svoje kučery a make-upom ako tak zakrila kruhy pod očami, obliekla som sa a odišla do práce. Strašne som mala nechuť tam ísť. Najradšej by som zostala doma, v posteli, pustila si niaky nechutne romantický film a s kakaom v ruke by som sa mohla vyplakať.

Ale musela som ísť do práce. Aspoň kvôli mojim klientom. Ľudom, ktorým výhra jedného súdneho pojednávania mohla zachrániť život.

Keď som prišla do práce, sadla som si do svojej kancelárie za svoj stôl, vybrala si dokumenty a začala naplno pracovať. Okolo takej 10-tej možno 10.30 am som si potrebovala dať pauzu. A tak som odišla do malej kuchynky pri kanceláriách. Spraviť si čaj alebo kávu, zmeniť trocha prostredie.

Keď som stála pri linke a dávala druhú lyžičku kávy do hrnčeka prešiel niekto okolo. ,,Lydia?" začula som. Otočila som sa s hrnčekom v ruke. Stála tam moja šéfka, vždy dokonale upravená Jessica. ,,Áno?" Ona sa usmiala a ukázala za seba. ,,Potom sa u mňa zastav. Potrebujem sa s tebou porozpávať." Stuhla som. Čo sa stalo, že sa so mnou musí rozprávať? Len som nasucho prehltla a pokývala hlavou. ,,Áno zastavím.Zachvíľu som tam." Ona sa ešte raz usmiala tými svojimi botoxovými perami a odišla. Keď bola preč zhlboka som vydýchla. Čo som urobila? Prečo ma volá do svojej kancelárie? Nakoniec som vypila kávu a odišla.

Kráčala som sebavedome s vystretou hlavou aj keď vnútri som bola s nervami v koncoch. Pár krát som sa zhlboka nadýchla až som nakoniec zaklopala a keď sa ozvalo nacvičené ,,Vstúpte." potlačila som ťažké drevené dvere a vošla dnu.

Prišla som do Jessicinej obrovskej kancelárie, ktorá bola veľká pomaly ako polka nášho poschodia. Ona sedela za svojím veľkým stolom z určite extrémne drahého bambusového dreva. Ako som prišla, ona sa znova usmiala a pokynula rukou k dvom kreslám pred jej stolom. ,,Posaď sa." riekla a ja som si neisto sadla. Dala som si nohu cez nohu a čakala čo povie. Ona si zavrela najprv dokumenty na ktorých pracovala a potom vzhliadla na mňa. ,,Tak...." začala. ,,Už som ti to raz Lydia hovorila. Patríš k jedným z najlepších právnikov vo Veľkej Británii a máš na konte aj veľmi presvedčivé výkony." Pokývala som hlavou. Takto to začínalo aj minule. Myslela som,že ma povýšia do New Yorku a miesto toho mi dali na krk Louisov prípad. Ah Louis. ,,A potom aký si podala výkon na tvojom poslednom pojednávaní s pánom Tomlinsonom sme na teba všetci veľmi hrdí." ďalšia prekliata pauza. ,,No a vďaka tomu aký bol prípad pána Tomlinsona náročný vďaka tvojej celej snahe v našej firme a úžasným výsledkom za tak krátky čas mi Robert Rottela, riaditeľ firmy Rottela and Sparks, našej firmy so sídlom v New Yorku poslal požiadavku aby som ťa povýšila na centrálu Rottela and Sparks v NY. Gratulujem." Došla mi reč, dych, všetko. Ani som necítila, že mi stále bije srdce. Nevedela som čo mám robiť. O tomto som snívala celý svoj život a teraz keď sa mi to podarilo som nemala ani slovka aby som riekla niečo. ,,Samozrejme, ja aj pán Rottela chápeme, že New York je dosť ďaleko a , že je to aj dosť ďaleko preto tvoj pracovný pomer začína za mesiac. Dúfam, že si spokojná." Konečne som niečo vykoktala. ,,Áno, veľmi. Ďakujem veľmi pekne. Len mi niak došla reč. Prepáčte." a začal som sa nervózne smiať. Ona sa smiala tiež. ,,Ďakujem ešte raz." riekla som ešte raz a postavila som sa. Ona pokývala hlavou. ,,Zaslúžiš si to." a ja som odišla preč.

Tak je to tu. xoxo Megy