Od súdneho pojednávania s Louisom ubehlo už pár dní. Normálne som chodila do práce, samozrejme veľa mojich kolegov o mojom úspechu vedeli a gratulovali mi. Porazila som predsa Filtcha! Život sa vrátil do starých koľají. Ja som sa vrátila do kancelárie, ku svojim spisom a prípadom a Louis sa vrátil, ako som sa dozvedela z médií, spať na futbalové ihrisko. Naše cesty sa oddialili, ak nie úplne rozdelili, každý žil život na ktorý bol zvyknutý.
Avšak už po pár dňoch mi Louis začal chýbať. Proste sa mi tých pár dní bez neho zdalo neuveriteľne dlhé a svojim spôsobom nudné. Áno, keď sme spolu ešte pracovali na prípade, liezol mi na nervy, išla som sa zblázniť z toho jeho nekonkrétneho správania a všetko ale..... neviem niak som si už na tie jeho nečakané reakcie zvykla a .....teraz keď to bolo preč, mi to chýbalo. Normálne mi to chýbalo.
Hoci Louis povedal alebo mi to sľúbil? Sama neviem. Ale povedal mi minimálne,že sa zastaví. Avšak on mi za tých 8 dní ani raz nevolal,ani raz randomne neprišiel. Ako jasné, teoreticky ani nemusel, veď naša spolupráca už skončila, čiže my sa už nemusíme vídať, ale...... niak som chcela aspoň počuť jeho hlas. Ten veselý, niekedy trošku posmešný hlas. Hlas optimizmu.
A sama by sommu aj zavolala, ale svojim spôsobom mi to prišlo trápne. Neznela by som tak trochu akoby som na ňom bola závislá, alebo že ho potrebujem? Sama som si nebola istá svojimi citmy k nemu. A ono by mi to valstne malo byť jedno. Áno, je mi to úplne jedno. Vôbec ma to netrápi. Nech si robí čo chce.
Zrazu však zazvonil zvonček z dola. Normálne som sa strhla, toto som vážne nečakala. Roztrasenými prstami som stlačila gombík a riekla: ,,Prosím?" Amy na to: ,,Slečna Blank, je tu pán Mike O'Haara." Louisov manažér. Čo? ,,Áno, nech ide ďalej."
Sedela som v kancelárii a čakala kým sa dvere otvoria. Napila som sa kávy a rozmýšlala. Prečo tu je? Niečo s Louisom alebo čo?
Po pár sekundách dnu vošiel vysoký muž v uhľadenom obleku. Mierne sa usmial a riekol: ,,Dobrý deň, prepáčte, že ruším som tu vlastne iba na chvíľu." Ja som sa takisto usmiala: ,,V poriadku, posaďte sa." a ukázala som rukou na kreslo predo mnou. On pokýval hlavou a sadol si.
,,Tak,... prečo ste tu?" opýtala som sa najmilšie ako sa dalo a snažila som sa pri tom neznieť nervózne. Čo mi asi povie? On si napravil oblek a vytiahol dve obálky. ,,Áno, samozrejme...... som tu preto aby som Vám priniesol šek a osobne Vám ešte raz poďakoval za to, že ste Louisa dostali z tej šlamastiky. Som veľmi vďačný, že ste s ním mali trochu strpenia...... Uvedomujem si aké ťažké je sním pracovať.....Niekedy tá jeho "jedinečná" povaha, aby som to slušne nazval, dokáže vytočiť aj mňa a to som naňho už zvyknutý." a mierne sa zasmial. Ja som sa len usmievala. Mal pravdu. A keby ma vytáčala len jeho povaha!
,,Ale, .... v každom prípade som rád, že ste to s ním vydržala a, že ste to dotiahla, pre nás, do šťastného konca. Človek je až prekvapený koľko nepriateľov si vie kvôli sláve nájsť." a podal mi jednu z tých dvoch obálok. ,,Tam je šek pre Vás. Cena je taká akú sme si dohodli, ešte to zkontrolujte, pre istotu. Ak by nastali problémy, tak mi zavolajte." Chytila som obálku a pokývala hlavou: ,,Áno, jasné. Ďakujem." On sa usmial, a napravujúc si sako, vstal. ,,Nech sa páči." riekol a zberal sa na odchod.
Avšak tesne pred dverami sa zastavil: ,, A áno. Takmer som zabudol. Toto je od Louisa. Chcel Vám to dať osobne, ale kvôli tréningom to teraz bohužiaľ nebolo možné." a položil mi stôl tú druhú obálku. Zostala som totálne vykoľajená. Od Louisa? Čo to môže asi byť? On sa len usmial, pozrel na obálku a odišiel. Ja som nebola schopná celú tú chvíľu vidať ani hlások.
Mám to otvoriť teraz alebo....neskôr? Možno by som mala zavolať Jenny a ....nech to otvorí ona alebo čo. Ale na druhej strane..... ona s Louisom nič nemá, iba ja. Preto by som to mala otvoriť ja.
Ale čo keď tam bude niečo čo mi zlomí srdce, alebo niečo....ja neviem...divné. A tak som sa rozhodla nechať tu obálku ležať na mojom stole. Ani som sa jej nedotkla, ležala presne tam kde ju O'Haara nechal. Neviem, tak trochu som sa bála, že keď ju raz chytím do ruky...... tak ju nebudem chcieť pustiť a hneď ju otvorím. Vlastne ani netuším prečo..... mala sproste pocit, že to čo je vnútri ma zničí. Možno ma znepokojovala myšlienka, že by som sa naviazala na niekoho až tak, že ........čo i len malé odmietnutie by ma psychicky zničilo, zdevastovalo moju dušu.
Okolo tej obálky som takto chodila asi 3 dni. Každé ráno sa mi zrak zastavil priamo na nej. A každý večer, keď som zhasínala svetlo v kancelárii, nemohla som si pomôcť ale pozrela som sa posledným pohľadom na ňu. Ani neviem, možno som aj tak trochu kontrolovala či tam ešte stále je. Či len tak nezmizla. A pritom to bolo také jednoduché. Len ju chytiť a otvoriť.Ale nestalo sa.
Musím povedať, že moje počínanie mi teraz pripadá vážne stupidné možno komické až detinské. Pre boha...... takto sa predsa správa tak možno niaka pubiška a nie samostatná, silná, 27-ročná žena. Presne tak som silná a samostatná a bohužiaľ už aj 27-ročná baba, ktorú nik ani nič nezlomí.
Bolo práve doobedie. Sedela som vo svojej kreslo-stoličke, opretá o operadlom, s rukami prekríženými na hrudi a sústredene možno trošku zamračene hľadela na tú obálku. Mala by som ju otvoriť. Nie, že by som mala, ja musím. Presne tak, musím. Už treba čeliť pravde. A kto vie, možno to nebude také zlé. Ale čo keď..... a dosť Lydia! Už stačilo tohto pochybovania. Proste to chyť a otvor!
A tak som sa načiahla a po prvý-krát, odkedy ju O'Haara doniesol, som tú obálku zobrala do rúk. Bola úplne čistá, nebolo na nej nič napísané. Mám? Nemám? Mám! riekla som si ešte a chytila nožnice.Pomaly som roztrhla vršok a nazrela dnu.
V obálke bol len niaky zložený list. Roztrasenými rukami som ho vytiahla a roztvorila. Obyčajný papier a na ňom perom napísané niečo, zvláštnym ale celkom čitaťelným písmom. Zhlboka som sa nadýchla a začala čítať.
Slečna Blank, dobrý deň!
Chcel som za Vami prísť najprv osobne, avšak kvôli práci, ktorej mám teraz ako na mraky to bohužiaľ nebolo možné. Niesom veľmi dobrý v písaní listov alebo správ a tak budem stručný.
Prvá vec,hoci som to už raz povedal,veľmi Vám ďakujem, ani neviem popísať aký som Vám vďačný. A tá druhá, dôležitejšia vec, pre nás oboch dúfam. Sľúbil som, že sa niekedy zastavím, no po pravde chcel by som sa s Vami stretnúť viac ako raz. Čo tak 29.9, v utorok, o 1.30 p.m, na rohu v tej malej talianskej reštaurácií, El Miňo, myslím? Bol by som viac než rád ak by ste prišla. Môžte mi kľudne kedykoľvek zavolať ak Vám to nevyhovuje, miesto, termín alebo čas. Hocičo. Len príďte. Prosím.
S úctou polepšený Louis Tomlinson
V nemom úžase a s priblbým úsmevom na tvári som čumela na ten zdrap papiera. Prosí ma aby som prišla? Čože? Nemohla som si pomôcť, ale začala som sa smiať. Nie z irónie, ale proste ...... z čistejradosti. Chce sa so mnoustretnúť! A ja sa chcem stretnúť s ním. Áno,pôjdem tam. Určite pôjdem! Z mojich myšlienok ma prebudilo len klopanie na dvere.
tak je to tu....myslela som ze je toho menej ale tak kukam a celkom dost:)))))))
xoxo
ČTEŠ
Futbalistová Obhajkyňa
FanfictionSvetová futbalová hviezda Louis Tomlinson sa má ako v bavlnke. A keď jeho tím Chelsea Londýn vyhrajú ligu Majstrov UEFA, nemôžu sa vyhnúť oslavám. No z malej párty v klube sa vyvinie niečo väčšie až nakoniec Louis , ako aj jeho spoluhráči , skončí n...
