Russian love

Part 8 - Letím do Moskvy?

"Dnes si nás dostala," smial sa Eric.
"Kľudne aj nabudúce."
"Len aby sme ti my niečo nevyviedli."
"Nebojím sa!" vyplazila som mu jazyk a pomaly odišla do svojej izby. Zobrala som si pyžamo a prešla do kúpeľne. Pomaly som sa vyzliekla a vstúpila do sprchy. Jemne som otočila kohútikom a spustila prúd vody. Na ruku som si dala sprchový gél a roztrela si ho po tele. Potom som ho zmyla a vypla vodu. Vystúpila som zo sprchy a zobrala svoj uterák. Utrela som mokré kvapky z tela a obliekla si pyžamo. Vyšla som z kúpeľne a v izbe som vliezla do postele. Starostlivo som sa prikryla a spokojne som zaspala.

*****Ráno*****

"Diana! Vstávaj! Zaspali sme!" zakričal Eric. Takéto zobudenia ma vždy postaví na nohy. Okamžite som vstala a vyhrabala zo skrine niečo na seba. Zobrala som to do rúk a prebehla do kúpeľne. Prezliekla som sa a nalíčila. Na rýchlo som si umyla zuby a trielila si do izby po veci. S taškou na pleci som v kuchyni schmatla niečo pod zub a hodila si to do tašky. Eric už nervózne sedel v aute. Obula som sa, zobrala si mikinu a zamkla dom. Nasadla som do auta a zhlboka si vydýchla. Zrak mi padol na hodinky. Mala som ešte desať minút k dobru.

"Zas mi ten prekliaty budík nezvonil!"

"Za to budík nemôže," zaškeril sa a mne to v tedy doplo, že na odplatu mi vypol budík.

"Však ty počkaj," cestou sme už neprehovorili len sme počúvali rádio. Ericove auto zastalo na parkovisku. Vystúpili sme a pobrali sa ku škole. V triede som bola medzi prvými, no čo ma však prekvapilo, že Zoe už spokojne sedela na mieste a niečo ťukala do mobilu.

"Bré ránko," pozdravila sa.

"Čau Zoe, čo ty tu tak skoro?"

"Ále tak mama ma zobudila, keď odchádzala do roboty a potom som už nevedela zaspať."

"Ahá," chápavo som prikývla.

Prehodili sme medzi sebou každodennú debatu. Po zazvoní ešte pred tým ako vošla učiteľka, sa vo dverách zjavil Steven Larson. Taký bonzák. Má triedu hneď vedľa.

"Diana Jackson. Riaditeľ ťa očkáva vo svojej kancelárii."
To ako na čo ma sakra potrebuje. Hovorila som si v duchu. Pred tým, ako som prešla okolo toho sopľoša zašepkala som:
"Ak si si zas niečo vymyslel, prisahám, že sa seba nebudem ručiť," Steven na mňa hodil zbabelý výraz a pobral sa ďalej. Pomalým krokom som sa pobrala k riaditeľni. Stále som nevedela, prečo ma riaditeľ volá. Žiaden problém nemám, známky mám veľmi dobré tak v čom je problém. Dvere do riaditeľne boli pootvorené. Zhľahka som zaklopala.

"Ďalej," ozval sa riaditeľov hlas. Otvorila som dvere a sebavedomo som vstúpila. Rozhodla som sa čeliť svojmu "problému" statočne. Náš riaditeľ mal okolo tridsaťpäťky. Mal oblečené bielu košeľu, tmavomodré sako a nohavice v rovnakej farbe ako sako. Bol to celkom pohľadný muž, no vždy prísny. Postavila som sa ku dverám. Rukou mi pokynul aby som si sadla. Usadila som sa na stoličku oproti nemu.

"Slečna Jacksonová. Na našej škole sme dostali možnosť poslať pár žiakov do cudzej krajiny na štúdijný pobyt. A ako iste viete máte skvelé známky a na krku nemáte žiadne prúsery. Preto som sa rozhodol dať možnosť ísť na ten študijný pobyt vám."

V bruchu som práve pocítila divný pocit. Bol to strach? Neviem. Niekedy som si priala ísť na takýto pobyt, ale nie tak skoro.

"Kde sa ide?" vyhŕkla som prvú otázku ktorá mi prišla na jazyk.

"Pôjde sa do Ruska. Priamo do Moskvy."

"Aha, a kto tam ešte ide?"

"No...oslovil som vás, Austina, Kristen, Annabeth, Mathewa to je všetko. Myslím, že piati študenti stačia."

Pri mene Austin mi prebehol mráz po chrbte. Ostatných mám celkom rada. Kristen je taká stará ako ja. Chodili sme spolu na základnú školu. Annabeth je odo mňa staršia. Sem tam som si k nej prisadla na obede. Je to veľmi múdra baba a Mathewa nepoznám takmer vôbec, ale počula som, že je to najlepší žiak školy.

"Idem. Teda pôjdem. Určite chcem ísť," povedala som rozvážne.
Som rada, že som sa naučila rozhodovať celkom rýchlo. Preto nemám rada ľudí, ktorý sa rozhodujú celú večnosť.

"Som rád, že si sa takto rozhodla. Pokyny som ti zaslal na mail. Tušil som, že pôjdeš tak som to urobil predom," slabo sa usmial. Pomaly som sa postavila a odišla ku dverám.

"Dovidenia."

"Dovidenia Diana," pozdravil sa riaditeľ. Trocha skľúčene som sa vracala do triedy. Zaklopala som a vošla. Sadla som si vedľa Zoe a snažila sa venovať svoju pozornosť učiteľke. Zazvonilo. Učiteľka nám zadala zadania, ktoré máme vypracovať a odišla.
"Čo ti hovoril riaditeľ?" vrhla sa na mňa Zoe. Pomaly som jej to všetko vysvetlila. Len na mňa ticho zízala. Počas prestávky som sa rozhodla ešte rýchlo zájsť za Ericom. Stretla som ho pri jeho skrinke aj s chalanmi.
"Ehm...Eric môžeš na chvíľu?"
"Deje sa niečo?" zachmúrila som sa a on to pochopil.
"Dajte nám sekundu," odtiahla som ho na kraj.
"Idem študovať do Moskvy. Asi tento týždeň odlietame no neviem to presne," vysypala som. Nechápavo zaklipkal očami.
"Čo to znamená odlietame...kto ešte?"
"No...Kirsten, Annabeth, Mathew a Austin."
"Austin?! Si normálna? Chceš aby ti znova ublížil?"
"Nie...ja, vždy som chcela ísť na takéto štúdium a nejaký Austin mi to nepokazí. Tuším otec má ešte nejaký ten slzotvorný sprej."
"Vieš, že sa o teba bojím. Kto ma bude chodiť kritizovať na zápasy?"
"Ále, nepreháňaj. Budeme si telefonovať...ja to zvládnem."
"Si už dospelá, vieš čo robíš...ja ťa v tom len podporím. A ak bude toto tvoje posledné rozhodnutie, budem sa tešiť s tebou."
V istých situáciách som rada, že mám takého chápavého brata. Som rada, že ma podporil. Pozrela som na neho s vďakou. Otočila som sa a odišla. Mala som chuť ísť domov. Učiteľke, s ktorou sme mali hodinu, som vysvetlila v akej som teraz situácii. Uvoľnila ma z vyučovania. Rozlúčila som sa so Zoe, vzala si veci a pobrala sa domov.

Vybrala som notebook a prihlásila sa do svojho mailu. Otvorila som správu od riaditeľa. Stálo v nej:

Dobrý deň, boli ste ústne oboznámený s štúdijným pobytom. Letenku máte zabezpečenú. Odlieta sa o 4 dni. Zbaliť by ste si mali oblečenie, ktoré už vy uznáte za vhodné. Rátajte s inou klímou. Zbaľte si aj nejaké písacie potreby a zošity. Budete bývať u študentky Nataši Alexandrovičovej.

Želáme vám príjemný pobyt.

To bol koniec správy. Napadlo mi, že túto správu musím ešte preposlať rodičom. Naklikala som si potrebné a ešte niečo k tom dodala. Rodičia sa aj tak nestihnú vrátiť do môjho odletu. Len cesta sem lietadlom by im zabrala dva dni. Na toto som si už zvykla. Nepredpokladala som, že mi to rodičia neschvália. Vždy boli ústretoví hlavne preto, aby nám vynahradili to, že s nami nie sú. Unavená, síce neviem z čoho, som sa rozvalila na posteľ a zapla si telku. Veľmi som ju nesledovala iba som chcela, aby pri mne niečo hučalo. Začala som rozmýšľať, či mám všetko, a či mi niečo ešte netreba dokúpiť.

Čaute!

Ó hovoríte si, že som sa uráčila pridať časť čo? Ale teraz si budete myslieť, že sa len vyhováram, ale toto bol môj najťažší týždeň za posledného pól roka. Časť som mala pripravenú no bola som lenivá dopísať ju. No dnes som si povedala, že už to musím dopísať. Tak snáď sa vám časť páčila. Stálo ma veľa nervov dopísať ju XD

Vaša Sofi ❤