Russian love

Part 19 - "Myslím, že bolo načase"

*o 1 a pol týždňa neskôr*

"Tieto alebo tieto šaty?" pýtala som sa Valeriho a Borisa.

Valeri bol u nás, pretože ideme spolu na Natašine baletné vystúpenie.

"Hmm...mne sa páčia viac tie na pravo," ukázal prstom Boris na svetloružové šaty s čipkou okolo rukávov a pásu.

"Ja si myslím, že krajšie sú tie druhé," oponoval Valeri.

"To ste mi teda podarili," uchechtla som sa.

Otočila som sa a odkráčala do svojej izby. Položila som ich vedľa seba a začala nad nimi premýšľať.

Po hodnej, ale naozaj hodnej chvíli premýšľania som sa rozhodla pre bielo-modré šaty so vzormi. Priniesla som si ich zo Slovenska. Vošla som do kúpeľne a začala si upravovať tvár. Trošku mejkapu, rozotrieť, poriadne zapudrovať, rozjasňovač, oči som zvíraznila čiernou linkou a na pery naniesla sýto červený rúž.

Na rad prišli vlasy. Natočila som si ich na mega objemné vlny, zafixovala lakom na vlasy. Nebabrala som sa s nimi nejak veľa. Párkrát som sa skontrolovala v zrkadle a vyšla z kúpeľne úplne spokojná.

Pri botníku som nestrávila veľa času. Vybrala som z neho topánky vo farbe šiat (modrá) na vysokom opätku. Nezvyknem nosiť topánky na tak vysokom opätku, ale tieto boli zladené presne k týmto šatám, moje nohy to žiaľ budú musieť prežiť.

Položila som ich ku dverám a vzala do rúk šaty. Rozopla som zips a navliekla ich na seba, keď som si uvedomila, že mi ich niekto musí aj zapnúť. Pohľadala som si bielu listovú kabelku, ktorú lemovali perly. Do uší som si tak isto dala jednoduché náušnice z perál a náramok z tej istej kolekcie. Všetko som dostala na pätnástne narodeniny od mamy.

Obula som si topánky, poslednýkrát sa pozrela do zrkadla a vyšla z izby. Jednou rukou som si pridŕžala šaty, aby sa mi nezošmykli. V obývačke Valeri s Borisom hrali NHL15 na playstatione. V momente ako som vošla obaja na mňa upriamili pohľad. Cítila som, že do líc sa mi hrnie červeň.

"Ehm...pomohol by mi jeden z vás so zipsom," nevinne som sa usmiala.

Ani jeden sa nepohol, iba s úžasom pozeral.

"Chlapci. Ja naozaj potrebujem pomoc s tým zipsom," prešlapovala som z miesta na miesto.

Ako prvý sa zdvihol Valeri, čo som aj popravde očakávala. Prešiel ku mne, jemne mi odhrnul vlasy na pravý bok. Chytil do rúk zips a začal ho ťahať nahor. Zips docvakol do konečne polohy. Valeri sa ku mne naklonil a zašepkal:

"Sekne ti to cica."

Prekvapene som sa otočila k nemu a pretočila očami za tú 'cicu'.

Zasmial sa a podišiel ku vchodu. Boris rýchlo vypol hru a aj telku a tak isto prešiel do predsiene. Začali sa obúvať a obliekať. Obaja boli slušne oblečení, pretože sme išli do divadla. Veľmi som sa tešila na to predstavenie.

Ako prvá som vyšla z bytu a privolala výťah. Druhý vyšiel Valeri a Boris zamykal. Vo výťahu som stlačila mínus jednotku, pretože išli sme do garáží. Ako sme išli do auta, Boris sa ku mne naklonil a podotkol:

"Veľmi pekne zladený outfit," usmial sa.

"Však som si aj dala záležať," rozosmiala som sa.

Nastúpili sme do auta. Ja na miesto spolujazdca a Valeri sa musel uspokojiť so zadným sedadlom. Celú cestu som sa na neho škerila v spätnom zrkadle.

Na parkovisku sme hľadali celkom dlho miesto. Keď sa jedno našlo, hneď sme naň zaparkovali. Vyzerá, že bude plno. S vystupovaním mi pomohol Valeri, ako správny džentlmen. Pomaly sme sa obaja presúvali cez parkovisku ku divadlu. Miesta sme mali rezervované v prvom rade. Rozhliadla som sa a asi v šiestom rade som uvidela známe tváre. Yeva, Karina, Nasťa a Aleksej. Nadšene som im zakývala. Odkývali mi všetci. Spokojne som sa otočila a pomrvila ma sedadle.

"Koľko je prosím hodín?" opýtala som sa oboch.

Takmer naraz vytiahli telefón a zahlásili čas. Jeden povedal 19:55 a druhý 19:54. Zasmiala som sa a rozhodla uzmieriť sa s časom 19:55. Rozhodla som sa ešte trochu poobzerať po divadle. Malo niekoľko balkónov v ktorých už sedeli usadení ľudia. Za nami boli rady takmer plné, no vedľa nás bolo ešte jedno miesto voľné.

"Boris? Kde sú vaši rodičia?" napada mi táto rozumná otázka.

"Rozhodli sa so svojimi kamarátmi sedieť na balkónoch."

"Aha," chápavo som prikývla.

V hlave mi vŕtalo pre koho je to miesto voľné. Priateľa nemá, kamarátku tu už má usadené tak pre koho je?

"Chalpci, čas," so smiechom som povedala.

20:04 a 20:05 znela odpoveď. Predstavenie mešká, ale to je asi iba
akademických päť minút. Opäť som sa rozhliadla po sále, keď vstúpil. Srdce mi začala nekontrolovateľne búchať. Pevne som zovrela opierku, priam som ju začala drtiť. Pomalým krokom a opierajúc sa o barle prišiel k nám. Okamžite som sa postavila, podišla k nemu a objala ho.

"Dmitrij," šepla som.

"Di. (p.a čítaj Dáj) Chýbala si mi," horko-tažko si okolo môjho pásu obmotal svoje vypracované paže. Po dlhom čase ma niekto oslovil Di.

"Ako to, že si tu?" opýtala som sa potichu.

"Teraz to neriešme. Všetko ti vysvetlím po predstavení," upokojúco sa umsial. Ukončili sme naše objatie a prešiel k Valerimu.

"Čau bro," chlapsky si potľapkali po ramene. To isté gesto urobil aj pri Borisovi.

"Myslím, že bolo načase prísť. Predstavenie už začína," zasmial sa a naspäť sa usadil.

Na prázdnu stoličku sa usadil Dmitrij. Pravú nohu nechal vo vystretej polohe. Môj mozog, stále vstrebáva taký malý šok z toho, čo sa stalo v posledných minútach. Jeho prenikavý parfém mi otupoval zmysly. Krásny úsmev dostával do kolien a hlboký pohľad naháňal červeň do líc.

Všetky svetlá zhasli a predstavenie sa mohlo začať.

Alohomora!

Hahaha. Toto nikto nečakal však? Že vôbec nejaké predstavenie bude XD táto časť sa mi písala náramne dobre a zvládla som ju za necelé dve hodinky :) vaše názory mi zanechajte v komentároch, rada si ich prečítam.

Vaša Sofi ❤