Russian love

Part 10 - Prekvapenia zo všetkých strán

Z letiska sme sa viezli niekde do centra Moskvy. Auto zastalo v luxusnej štvrti, pred bytovkami s apartmánmi. Nalepila som sa na okno auta a zostala v nemom úžase. Keď bývajú tu, tak to mám veľmi veľké šťastie. Nezmohla som sa na nič akurát na blbé
"Wau."
"Tak deti vystupujeme," zahlásila Irena.
"A vy nejdete?" slušne som sa opýtala.
"Nie. Deťom sme prenajali tento apartmán a my bývame nejakých 30 kilometrov od centra."
"Aha. Tak dovidenia," udivene som povedala a odopla si pás, vystúpila z auta.
Nataša už môj kufor vybrala. Schmatla som ho za rúčku a začala ho ťahať.
"Naozaj tu bývate alebo si len zo mňa uťahujete?"
"Naozaj. Ešte len počkaj, keď to uvidíš zvnútra," natešene povedala a odomykala vchod.
Boris išiel tesne za mnou, až mi to bolo nepríjemné. Vo vnútri bolo niečo ako malá recepcia. Sedel tam strážnik a čítal si noviny. Mohol mať tak okolo 35 rokov.
"Ahoj Alexander," pozdravila sa Nataša.
"Ah...ahojte," zamumlala a naďalej sa venoval svojim novinám. Hneď oproti "recepcii" stáli veľké oceľové dvere. Nad nimi svietila tabuľka kde sa výťah práve pohybuje. Boris privolal výťah a ja som sledovala čísla, ktoré sa striedali na obrazovke. Číselka ukazovali nulu. Výťah cinkol a dvere sa otvorili. Vošli sme do veľkého priestranného výťahu. Na zadnej strane mal zrkadlo a nad tlačidlami mal malú telku, z ktorej išla hudba a premietal sa videoklip k pesničke. To však bol ešte len malý šok oproti tomu, keď som sa ocitla v ich apartmáne. Zastavila som sa na prahu dverí a nehybne tam stála.
"No ideš už dnu?" zasmiala sa Nataša.
Prudko som pokývala hlavou na znak súhlasu a vošla dnu. Boris vošiel hneď za mnou. Zabudla som, že stál kúsok odo mňa. Vyzula som sa, zobrala svoj kufor do ruky a išla za Natašou. Viedla ma najprv doľava potom doprava, po schodoch a rovno. Jemne zatlačila do dverí a mne sa naskytol pohľad na krásnu modernú izbu.
"Zlož si veci, kľudne si daj sprchu a prosím príď za nami o takých 20 minút dole," usmiala sa a zmizla za rohom. Zavrela som dvere a položil kufor ku skrini. Otvorila som ju, no veci som nemala poriadne, kde dať, pretože skriňa bola plná oblečenia. Od krátkych tričiek až po pyžamo. Otočila som sa a vyšla na chodbu. V snahe dostať sa do obývačky som niekoľkokrát otvorila nesprávne dvere alebo zašla do nesprávnej chodby. V obývačke som nikoho nenašla, avšak z kuchyne sa ozývali hlasy. Pomaly som prešla cez obývačku až do kuchyne. Obaja stíchli a upreli na mňa zrak.
"Ja len, že v skrini máš asi nejaké veci Nataša," nevinne som sa usmiala. Preletela som zrakom kuchyňu. V tomto apartmáne ma už asi nič neprekvapí. Moje oči zastali na Borisovi. Skúmavým pohľadom si ma obzeral.
"Ty veci sú tvoje. Nevedeli sme, či si zbalíš len nejaké veci alebo všetko. Pre istotu sme ti nakúpili nejaké tie veci. Snáď ti sadnú," chápavo som prikývla a zamierila naspäť do izby. Nebola som nejako unavená a ani som nemala chuť dať si sprchu. Neviem, či to je vhodné, ale zbalila som si nejaké tie plagáty. Zobrala som si aj nožnice a lepiacu pásku. Rozbalila som prvý plagát s mojim obľúbeným tímom. Roztiahla ho a nacapila na stenu. Jednou rukou som pridŕžala plagát a druhou som sa snažila odlepiť kúsok pásky. Horko-ťažko sa mi to podarilo. Pekne rovnomerne som ho prilepila a pustila sa do prilepovania ďalších. Len dúfam, že im to nebude vadiť. Postupne som nalepila na steny 13 plagátov. Všetky mali jednu tému. Hokej. Keď sa už nemôžem chodiť pozerať na Erica aspoň bude v mojej izbe hokejový duch. To mi pripomenulo, že by som mala textnúť Ericovi. Vybrala som mobil a napísala mu stručnú správu, v ktorej som mu všetko vyrozprávala a zaželala veľa šťastia so zápasom. Odpoveď prišla takmer hneď. Eric mi povedal, že vyhrali a asi som zabudla na časový posun. Tešila som sa s nimi. Určite je teraz v našom dome párty. Och...ako sa mi cnie za ľudmi s ktorými som vyrastala a ktorých ľúbim z celého srdca. Tú istú správu, čo Ericovi som preposlala aj rodičom aj Zoe. Jej odpoveď ma rozosmiala. Stálo v nej: Dúfam, že je ten Boris fešák.
Typická Zoe. Určite sa snaží baliť Dmitrija.
Tvojho Dmitrija hovorilo mi svedomie. Rýchlo som zahnala tú myšlienku. Vieš, že mám pravdu. Či už tak alebo onak svoje myšlienky som sa rozhodla zahnať rozhovor s takmer neznámymi. V kuchyni sa Nataša s Borisom smiali. Počkala som kým sa dosmejú a vošla som.
"Neruším?" slabým hlasom som povedala.
"Jasné, že nie. Sadni si k nám," pokynula rukou Nataša na stoličku vedľa Borisa. Opatrne som si sadla a položila ruky na stôl.
"Tak...povedz nám niečo o sebe," začal Boris.
"Mojím životom je hokej. Všetko, čo sa točí okolo hokeja zbožňujem. Milujem aj ľudí, ktorý sú v našej hokejovej partii."
"Ako v partii?" vyzvedá Nataša.
"Brat hrá hokej...som ich Fanúšik No1" musela som sa pousmiať.
"No, ale povedzte mi o sebe niečo vy."
Boris sa prudko postavil od stola a odkráčal z kuchyne.
"Povedala som niečo?" vyjavene som pozrela na Natašu.
"Nie...on len má niekedy také divné nálady. Nič si z toho nerob. Ja ti o sebe rada porozprávam. Mojim životom je zas balet. Driem na sebe a snažím sa podať, čo najlepší výkon. Trénujem denne viac ako tri, niekedy až päť hodín. Dnes ma trénerka výnimočne uvoľnila, ale nebola z toho nadšená."
"Keď budete mať nejaké predstavenie prídem sa pozrieť. Som na teba zvedavá,"
"Tak ma napadlo...otec má nejaké známosti. Tuším by sme mohli mať ešte tento týždeň voľné klzisko. Pôjdeme aj s mojimi priateľmi a možno keď sa Boris neoduje aj s ním."
Ten všetok príliv skvelých informácii bolo na mňa veľa. Všetko je tu zatiaľ skvelé. Nataša je fajn dievča a Boris...Boris je pre mňa veľkou neznámou. Nadšene som prikývla na Natašin nápad.
"Dievča. Vidím, že je to na teba veľa. Choď si oddýchnuť. Zajtra bude skorý ranný budíček."
Na ráno som ani nepomyslela. Súcitne na ňu pozriem a zakývem jej. Vykráčala som z kuchyne, došla do izby, zatvorila dvere a ponorila sa do svojho sveta.

Alohomora!

Viem, že je to zaklínadlo z HP, ale strašne mi to pripomína pozdrav Aloha :D asi ho budem používať XD dnes je zas diel o ničom a navyše je raz za Uhorský rok. Prepáčte mi to. Mojou povinnosťou je pozerať hokej. Je to povinnosťou každého verného fanúšika. Fandiť v dobrom aj v zlom. A ani v poslednej sekunde nie je nič stratené. Ak sa súperovi postavíte čelom a bude hrať, ste víťaz ak sa obrátite chrbtom problému, prehrali ste.
Dosť bolo mojich filozofií :)
Btw ešte aj gumičky na strojčeku mám bielo, modro, červené (ak by niekomu nedošlo...sú to vlajky SVK)

Vaša Sofi ❤