Russian love

Part 15 - Nepríjemný rozhovor

"Dobré," pozdravila som sa, keď som vchádzala do kuchyne.
"Bré ráno," ozval sa Boris a ponaťahoval sa.
"Čo si dáš na raňajky? Máme toasty, jogurt alebo nejaké to pečivo," opýtala sa Nataša.
"O koľkej vy ľudia vstávate?" zasmiala som sa.
"A dám si toasty," dodala som.
Nataša sa otočila, odobrala z kôpky toastov a položila mi tanier na stôl. Ďakovne som sa usmiala a pustila do jedenia.

Špinavý tanier som vložila do myčky a išla sa obuť.
"Čakám v aute!" zahlásil Boris a odišiel. Rýchlo som schmatla bundu a ponáhľala sa za ním aby som stihla výťah.
"Nataša zamkne," povedala som.
Postavila som sa na opačný koniec výťahu. Mala som výhľad na telku, v ktorej hrali pesničku od Coldplay.
Na chvíľu som sa do nej započúvala, no nie však na dlho. O chvíľu sme zastali na prízemí. Vystúpila som prvá, pozdravila sa Sašovi a išla do garáží. Boris ma nasledoval. Usadili sme sa do auta a už len mĺčky čakali na Natašu. O pár minút pribehla udychčaná. Vraj celú cestu bežala, išla po schodoch, aby sme na ňu dlho nečakali. Boris naštartoval a začal sa môj prvý ozajstný deň. Upokojovala ma len to, že v triede budem s Valerim. Vyšli sme z garáží a zamierili na cestu. Prešlo asi 10 minút, keď som zbadala známu budovu školy. Vystúpili sme. Pred školou nás čakal uškŕňajúci sa Valeri. S úsmevom som k nemu došla.
"No konečne," povedal.
"Nataši to dlho trvalo," šepky povedal Boris.
"Zas ja?" usmiala sa Nataša.

Prehodili sme ešte zopár slov a každý sa pobral svojou cestou. Samozrejme, že ja som išla s Valerim. Bola som za to vďačna, že môžem byť s ním v triede. Vošli sme do triedy, ktorá na prvý pohľad vyzerala ošumelo. Avšak, keď som sa poriadne poobzerala, zbadala som všeliakú modernú techniku. Radšej som na to prestala zízať ako idiot a pohla sa za Valerim.
Sadol si a rukou pokynul aby som si tiež sadla. S menším zaváhaním som si sadla. Vybalila som si zošit a peračník. Knihy nám vraj netreba, pretože učiteľka mi dá čitačku kníh, v ktorej sú " nahádzané" všetky učebnice. Valeri si tú svoju už vybral.
"Vieš čo je na tejto vecičke najlepšie?"
"Že nemusíš..."
"Nie. Máš tu možnosť chatu so spolužiakmi," skočil mi do reči a následne sa uškrnul.
Počula som zabuchnutie dverí. Automaticky som zdvihla hlavu a pozrela na prichádzajúce dievča. Smerovalo priamo k nám. Zastavilo sa pred našou lavicou.
"Môžeš uhnúť? Tu sedím ja," panovačne povedala.
Začala som vstávať no Valeri mi položil ruku na nohu a tak mi znemožnil vstať.
"Žiadne voľné miesto nevidím," zastal sa ma.
"Nepočula si? Vypadni!" skríkla až ma striaslo.
"Saša. Tu sedí Diana. Nejak sme ťa presadili...takže nerob nepríjemnosti a sadni si na iné miesto," nedal sa.
"Takže Diana? Od dnes máš nového nepriateľa," prebodla ma pohľadom a odkráčala k inej lavici. Okamžite som sa otočila k Valerimu.
"Nevedela som, že tu niekto sedí."
"Za prvé. Sedíš tu ty a za druhé Saši som už mal plné zuby. Neustále ma otravovala hlúposťami."
Cítila som na sebe jej neprajný pohľad. Striaslo ma. Valeri si zapol nejakú hru na mobile. Sem tam od neho zaznela nejaká nadávka ak sa mu niečo nepodarilo. Trieda sa za pár minút stihla naplniť. Toľko nových tvárí. S Valerim sme sedeli v poslednej lavici. Neprekážalo mi to.

Znenazdajky sa do triedy vrútila učiteľky. Žiaci sa postavili na znak pozdravu. Učiteľka pokynula rukou aby si sadli. Tipovala som ju na tridsať pať ročnú. Na tvári a na čele mala vrásky od smiechu. Vlasy pekne upravené do drdolu. Oblečené mala jednoduché šaty po kolená s golierikom. Také priam zbožňujem. Mali tmavo modrú farbu a golier bol krikľavo rúžový.
"Dnes k nám prišla nová žiačka. Rada by som vám ju predstavila a nechala jej priestor na to, aby nám o sebe niečo v skratke povedala," prívetivým hlasom povedala. Neochotne som začala rozprávať.
"Ako už bolo povedané volám sa Diana. Pochádzam zo Slovenska. Mojim životom je hokej. Pohybujem sa v tomto svete od malička. Mojim snom je mať vlastnú halu a trénovať," vyhŕkla som a dúfala, že odo mňa viac nebude chcieť.
"Zaujímavé. V Rusku máme veľké hokejové hviezdy napríklad Kovaľčuk, Datsyuk a tak ďalej."
"Syn Kovaľčuka chodí do našej skoly," hrdo poznamenám.
"Počula som. Písali to v novinách aj o jeho výstrelku ako hneď prvý deň odchádzal z istého domu nad ránom," jemne sa posumiala nad nerozvážnosťou mladých.
Po tejto vete som stuhla. Krv sa mi rýchlejšie rozprúdila v žilách. Striaslo ma. Sklopila som zrak a modlila sa aby sa ma už nič nepýtala.
"Za seba ťa u nás vítam a prajem príjemný pobyt," dodala.
"Žiaci, strana 74."
Nahla som sa k Valerimu a pozerala do jeho čitačky. Svoju asi dostanem po vyučovaní.

Počas hodiny som učiteľku vnímala naplno. Zapisovala som si poznámky z jej prezentácie. Na konci zapla snímku s poznámkami pre žiakov. Pozrela som na Valeriho, ktorý sa uškrnul. Somár. Celý čas sa pozeral ako si to zapisujem a nič mi nepovedal. Pretočila som zošit na opačnú stranu a začala si kresliť. Najradšej kreslím obrázky hokejistov v nejakej akcii.

Zazvonilo. Pozrela som na svoj výtvor, na ktorom hokejista strieľa puk brankárovi medzi betóny. Po odchode učiteľky som sa zdvihla a chystala sa ísť na vecko.
"Kam ideš?" zarazene sa opýtal Valeri.
"Musím si odskočiť."
"Jáj," zasmial sa.
Na chodbe som sa snažila zorientovať. Obzerala som sa okolo seba no všade len plno študentov. Práve okolo mňa prechádzalo jedno dievča.
"Môžem sa opýtať kde sú toalety?"
"Ah...jasné. Tuto zabočíš doprava prejdeš celú chodbu, predposledné dvere vľavo."
"Ďakujem," vďačne som sa usmiala.
Išla som poďľa pokynov dievčaťa. Zabočila som doprava. Pomaly som prešla chodbou a nad predposlednými dverami vľavo bola ceduľa WC. Otvorila som dvere, prešla popri umývadlách. Počula som zvonenie.
Do riti zanadávala som si v mysli. Zamkla som sa v kabínke.

Vypla som kohútik a mokré ruky utrela do vreckoviec z držiaka. Zmuchlanú vreckovku som hodila do koša. Otvorila som dvere a videla, že na chobe už nie je nikto. Spokojne som vyšla ked ma niekto vtlačil naspäť na toalety. Silno ma prilepil o stenu. Pozrela som sa s hrôzou útočníkovi do očí. Austin.
"Daj mi pokoj ty kretén!" zasyčala som.
"Teraz si bezmocná. Nemáš tu svojho hrdinu, čo?" nechutne naklonil hlavu, ale stále mi uprene hľadel do očí.
"Ty úbožiak pusti ma!" kopla som mu do píštaly.
"Suka!" precedil a pevnejšie zovrel stisk.
Do očí mi vyhŕkli slzy.
"Austin pusti ma. Dusím sa," priškrtene som povedala.
"Prečo by som mal? Ty suka. Hráš sa na takú chuderu, ktorú skoro udrel chlapec," povedal s krikom.
"Du-sím-sa."
Konečne povolil zovretie.
"A...skoro by som zabudol. Odo mňa sa budeš držať, čo najďalej a o tomto nikomu nepovieš, pretože potom možno nepovolím stisk."
Pustil ma a ja som bezvládne padla na zem. Sledovala som jeho nohy ako opúšťajú záchody. Rozkašľala som sa a začal prudko dýchať. Ruky mi vystrelili ku krk. Párkrát som po ňom prešla. Keď som sa ukľudnila a moje oči nevyzerali, že som plakala išla som do triedy. Za toto mi zaplatí. Sviniar. Zlosť vo mne vrela. Ako sa opovážila siahnuť na Dianu Jackson. Krk ma stále pálil no nedávala som to poznať na mojom výraze.
"Ďalej!" ozval sa hlas tej istej učiteľky. Dvojhodinovka. Otvorila som dvere a nevinne sa na ňu pozrela.
"Prečo meškáš na hodinu?"
"Zablúdila som," zaklamala som.
"Ospravedlním ťa, ale len pre tento raz. Sadni si."
Odľahlo mi, že mi nič viac nehovorila.
Sadla som si a už niečo začala vysvetľovať. Valeri na mňa pozrel nechápavým pohľadom. Perami som naznačila: "Poviem ti to po hodine."
Prikývol. Rozhodne sa nechystám povedať pravdu. Toto si vybavím sama.

Alohomora!
Som späť po krátkej autorskej prestávke. Časť som mala rozpísanú 2 týždne no nedokázala som ju dopísať. Časti budú znova vychádzať pravidelne :)
Ďakujem, že ste vydržali toľko čakať.

Vaša Sofi ❤