Russian love

Part 14 - Zranenie

Napochodovala som si to rovno do svojej izby. Zložila som svoje veci do rohu miestnosti. Sadla som si na posteľ, vybrala mobil a chystala sa napísať Ericovi.
Ja: Ako ste hrali?
Odoslala som SMS-ku a čakala na odpoveď. O chvíľu niekto zaklopal.
"Ďalej!"
Dvere sa otvorili a vošla Nataša.
"Neruším?"
"Nie,v pohode poď ďalej," usmiala som sa.
"No hovor."
"Čo mám povedať?"
"Ako bolo s Valerim," podvihla kútiky úst.
"Milý chalan," pokojne odpoviem.
"Len?"
" Máme toho veľa spoločného."
"A kde ste boli?" vyzvedala ďalej.
"Boli sme v kaviarni na Červenom námestí. Čarovné miesto."
"Veru. Aj mňa tam zobral, keď sme sa prvý raz stretli."
On tam berie každé dievča? pýtala som sa sama seba. Pípla mi správa. Pravdepodobne od Erica.
"Jáj. Asi od Valeriho. Necham ťa," zaškerila sa a odišla. Nemala som chuť protestovať. Viac ma zaujímal výsledok.

Eric: Prehrali sme 3:2 po nájazdoch...
Ja: To nemyslíš vážne -_-
Eric: Bohužiaľ
Ja: Odídem od vás a už to flákate? Nad takým súperom by ste ani nemali zaváhať., ak to chcete dotiahnuť niekam...sklamali ste ma
Eric: Nešlo to! Ten rozhodca nám pískal fauly, ako na kolotoči! Im ani jeden...navyše zranili Dmitrija.

Striaslo ma. Dmitrij je zranený?

Ja: Čo sa mu stalo?
Eric: Tvrdá šupa do mantinelu. Má niečo vážne s kolenom.
Ja: Ako je na tom teraz?
Eric: Je v nemocnici a modlíme sa aby dohral celú sezónu.
Ja: Modlím sa s vami.

Koniec konverzácie. Dmitrij je v nemocnici. Pery sa mi náhle vysušili a tep zrýchlil. Videla som jedinú možnosť ako vedieť jeho stav. Vytočila som jeho číslo.
Prvé tútnutie, druhé...
"Dmitrij?"
"Ah...ahoj Diana."
"Ako ti je?"
"Už si sa to dozvedela?" v jeho hlase bolo počuť pokoj ako vždy. Či bol v pohode alebo naštvaný nedal to na svojom hlase poznať.
"Áno...dozvedela."
"Je mi celkom dobre. Dali mi niekoľko dávok morfia. Necítim si koleno. Mám ho zranené zatiaľ mi nechcú povedať ako veľmi."
"Prečo mi to robíš?" povzdychla som si.
"Takže sa o mňa bojíš?" vedela som si predstaviť ako sa uškŕňa.
"Bojím sa o tím," šikovne som zamaskovala.
"Ak to nechceš priznať, fajn."
"Nemám čo priznať," opäť klamstvo.
"V poriadku."
"V úplnom poriadku."

V telefóne som započula otváranie dverí.

"Diana, budem musieť končiť máme vizitu."
"Ale...dobre. Prajem skoré uzdravenie. Kľudne sa potom ozvi," dodala som a zrušila hovor. Nie je príjemný pocit vedieť, že vy ste akoby milión kilometrov od diania. Ste súčasťou toho, ale nemáte na to dosah. Mobil som zablokovala a zaborila hlavu hlbšie do vankúša. Je mi z toho na nič. Ak sa chalani nevzchopia prehrajú to na plnej čiare. Nechápem ako to mohli tak odsrať. Smiali sme sa, že budú pre nich taká chuťovka. Niekde je problém. Austin už nadobro dúfam opustil mužstvo. Dmitrij by sa mal, čo najskôr uzdraviť. S kolenom to nie je sranda. Niečo podobné sa mi stalo pred minulé leto. Nebolo to také vážne, avšak bolo to nepríjemné a pomerne dlho sa to liečilo.
Nebudeš sa tu len tak zožierať od zlosti a sklamania! zavelilo moje svedomie. Vstala som, hodila na seba niečo pohodlnejšie a zišla dole. Natašu s Borisom som našla v kuchyni ako sa o niečom rozprávajú.
"Ahojte," povedala som a prisadla si.
"Ako s Valerim? Čo ste si písali?" podpichla ma Nataša.
"To nebol Valeri, ale brat. Písali sme si o zápase," sklesnuto zamrmlem.
"Budem hádať. Prehrali," zapojil sa Boris.
Prikývla som.
"Jeden skvelý hráč sa zranil a nevedia, či sa mu podarí dať sa dokopy. Bola by škoda, ak by nehral."
"Ako sa volá ten hráč?" opýtala sa Nataša.
"Je z Ruska. Dmitrij Kovaľčuk."
Boris a Nataša na seba vyjavene pozreli.
"A...čo sa mu stalo?" povedal Boris.
"Koleno," odpovedala som jednoslovne.
Vybrala som mobil z vrecka, odblokovala ho a pozrela na fotku vysmiatých chalanov po mojom boku. Je zvláštne, že mi tí retardi chýbajú viac ako rodičia. Rodičia mi akurát napísali stručný mail, na ktorý som tak isto odpovedala stručne. Zdvihla som hlavu a videla, že Nataša s Borisom tak isto niečo robia na telefóne.
Prekontrolovala som si sociálne siete. Zoe je online pomyslela som si. Tak isto by sa mala dozvedieť tú správu o Dmitrijim.

Ja: Ahoj Zoe
Zoe: Čawes! Ako v Rusku?
Ja: Skvelo...sú tu fakt milí ľudia, skvelí chalani a príjemné okolie.
Zoe: Chalani hovoríš? ;)
Ja: Áno XD ako ty a Dmitrij?

Bola som na to veľmi zvedavá.

Zoe: No...vždy sa rozprávame no stále všetkých odmieta. Je to len škola, partia a prvoradý hokej.
Ja: Aj Franceschu?
Zoe: Na plnej čiare. Ani jednu z fiflen si nevšíma. Sem-tam sa s nejakým dievčaťom rozpráva. Väčšinou je len s partiou.
Ja: Konečne niekto tej krave odolal. Inak mám pre teba nešťastnú správu...
Zoe: Hovor.
Ja: Dmitrij sa vážne zranil.

Chvíľka pokoja. Neodpísala mi už dve minúty. Zaštebotanie. Konečne odpovedala.

Zoe: Prežije to? ;(
Ja: Jasné, že áno. Nie je v ohrození života
Zoe: Vieš ako mi odľahlo!
Ja: Možno...
Zoe: Prepáč. Ale musím ho vidieť.
Ja: Bež. Hlavne si nepolám nohy.
Zoe: Vďaka, že to tak berieš.

Nič v zlom, ale nemyslím si, že Dmitrij bude jej návštevou nadšený. Možno bude...neviem, nepoznám ho tak dobre ako si myslím. Ešte raz som pozrela na Natašu s Borisom.
"Nezahráme si niečo? Mám náladu pod psa. Možno mi ju to vylepší."
Prvá zareagovala Nataša ako som aj čakala.
"Jasné zahráme aktivity?"
Boris nemo prikývol a ja s ním. Nataša odbehla po ne do obývačky a o chvíľu sa vrátila. Pomohli sme jej ich rozostaviť. Vybrala som si modrú figúrku. Strihli sme si a išla som prvá. Zobrala som si kartu s číslom dva. Otočila som ju a prezrela si ponuku. Na výber bolo: ukazovať bezdrôtové pripojenie, nakresliť ucholaka a opísať bratovraždu. Vybrala som si kreslenie. Vzala som papier a ceruzu. Boris otočil časomierou a ja som začala kresliť. Na papier som nakreslila ucho + lak. Najprv to nikto nechápal, ale tesne pred koncom času Boris vykríkol:
"Ucholak!"
S úsmevom som prikývla. Ako ďalšia išla Nataša...

Alohomora!

Iba mne sa zdá, že už som strašne dlho nevydala časť? XD Pretože mám pocitn, že keď nevydám tak sa na mňa budete hnevať...Snáď sa časť páčila. Mne osobne je "nadopovaného" Dmitrija ľúto :D Vaše ohlasy píšte do komentárov :)
PS: Na obrázku som sa nasmiala ako blázon XDD

Vaša Sofi ❤