Russian love

Part 13 - Kávička

"Nezájdeme na kávu?" opýtal sa ma Valeri pred štadiónom. Otočila som sa smerom k Nataši a Borisovi pohľadom: nevadí vám to? Obaja sa usmiali a kývli hlavou na súhlas.
"Fajn...ja proti tomu nápadu nič nemám, ale pod jednou podmienkou."
"Aká je tá podmienka" zamračil sa.
"Že ma devezieš domov," obaja sme sa rozosmiali.
Sadla som si k nemu na sedadlo spolujazdca. Valeri nasadol a naštartoval. Stiahla som okienko a zakývala ostatným. Spokojne mi odkývali a ja som zatiahla okienko. Skúmavým pohľadom som sa zahľadela na chlapca vedľa mňa. Bol vysoký a postavu mal vyšportovanú. Jemne opálenú tvár mu dopĺňali karamelovo hnedé oči. Mal pekne krojené plné pery. Jemne rozstrapatený účes a skvelú povahu. Za tú krátku chvíľu ma stihol rozosmiať niekoľkokrát. Taký ruský Nicholas. Nad tou myšlienkou som sa pousmiala. Všetci mi tak chýbajú a ani nevedia ako. Valeri sa ku mne otočil a utrúsil: "Ja nie som exponát v múzeu," na čo sme sa znova rozosmiali.
Odhalil svoj chrupn, na ktorom sa mu vynímal strojček. Vyzeral s ním rozkošne. Miesto, na ktorom sme zaparkovali som spoznala hneď. Bolo to blízko Červeného námestia. Vždy som sem túžila ísť a vidieť celé Červené námestie. Vždy ma tie stavby a tak obrovská plocha fascinovala. Neregistrovala som Valeriho iba sa kochala tou krásou.
"Haló! Moskva volá Dianu."
"Och. Prepáč. Odjakživa ma toto miesto fascinovalo," usmiala som sa.
"Chápem. Aj ja to tu mám veľmi rád."
Vystúpila som z auta. Zabuchla som dvere, obišla auto a postavila sa k Valerimu. Gentlenmansky mi ponúkol plece, ktorého som sa rada ujala. Pomaly sme kráčali do kaviarne. Neustále som sa musela obzerať. Zastali sme pri nejakej nóbl kaviarne. Valeri mi podržal dvere kým som prešla a vošiel za mnou. Sadli sme si k veľkému francúzkemu oknu. Výhľad sme mali na Chrám Vasilija Blaženého. Telom mi prešli zimomriavky od toľkého nadšenia. Po chvíli k nám prišla servírka.
"Dobrý deň. Čo si prajete?"
"Poprosím čaj," povedala som.
"Ja veľké espresso," usmial sa a servírka odišla.
"Je to tu prekrásne."
"Keby to tu bolo škaredé nevodil by som ťa sem."
Naklonila som hlavu na bok a znova si ho prehliadala očami. Valeri urobil to isté. Usmiala som sa. Aj on sa usmial.
"Valeri!" naoko ho okríknem.
"Diana!" urobí to isté.
Zamračila som sa. Zamračil sa aj on. Odula som spodnú peru.
"Keď sa takto tváriš, si zlatá," zalichotil.
"Vďaka. Mohli by sme začať s normálnou témou, čo?"
"To mohli."
"Tak...chodíš do tej istej školy ako Nataša a Boris?" zvedavo som nadvihla obočie.
"Áno. Myslím, že by som mal byť s tebou v triede."
"To je fantastické. A ostatní?" potešila som sa.
"Yeva a Karina sú spolu v jednej triede. Aleksej je s Natašou a Nasťa s Borisom" nasadil spokojný výraz.
"Už teraz sa teším na zajtrajšok."

Spokojne som obdivovala krásu Moskvy. Valeri niečo ťukal na mobile. Po chvíli prišla servírka a položila nám objednané veci na stôl.
"Donesiem ešte niečo?"
"Zatiaľ vďaka," povedala som.
Prisunula som si čaj bližšie. Opatrne som zdvihla pohárik s medom a naliala ho do čaju. Nerezovou lyžičkou som čaj zamiešala a odchlipla si z nej.
"Ako často sem chodíš?"
"Keď si potrebujem aspoň na chvíľu odpočinút a dať si dobrú kávu."
"Tak, aby sme tu len tak ticho nesedeli, máš nejaké smiešné príhody z detstva?"
"No...zopár by sa našlo," usmial sa.
"Som samé ucho."
"Stalo sa to na Vianoce. Mal som tri či štyri roky. Na krbe sme mali zápalky a ja ako správne dieťa som sa s nimi začal baviť. Rýchlo som pochopil ako sa s nimi narába, pretože som videl otca niekoľko krát používať ich. Škrtol som zápalkou a tá sa vzbĺkla. Pozoroval som ju s úžasom. Keď už ma začala ruka páliť pustil som horiacu zápalku na zem a išiel zapáliť ďalšiu. Chytili sa otcove noviny, ktoré boli blízko mňa. Zľakol som sa tak som išiel za mamou a začal niečo bľabotať. Zrejme ma pochopila lebo rýchlo bežala do obývačky. Odbalila otcov darček a vytiahla hasiaci prístroj. Chcela mu ho dať zo srandy ma Vianoce keby náhodou začalo niečo horieť. Niečo zatlačila a z hasáku začala striekať pena. Požiar sa uhasil v celku rýchlo. No potom som dostal výprask za to, čo som urobil a dlhú prednášku o tom, že sa mohol podpáliť dom" zasmial sa.
"To myslíš vážne?" udivene som na neho pozrela.
"No ty si sa nikdy nehrala so zápalkami?"
"Nie, až keď som bola staršia," usmiala som sa.
"No, ale teraz mi povedz nejakú tvoju príhodu" odchlipol si z kávy.
"Ja som raz ako malá objavila zvonček s nápisom: Šťastné a veselé Vianoce! Stále som s ním mávala a búchala do vecí na okolo. Otec sa mi snažil zobrať ten zvonček, no ja som sa rozmachla a vylomila mu zub so zvončekom," musela som sa uchechtnúť lebo táto príhoda ma vždy rozosmeje.
"Takže bitkárka, čo?"
"Sprostá náhoda. No aj keď niekedy si rada vyzúrim zlosť na boxovacom vreci."
"Ja keď mám zlosť idem behať."
"Zaujímavé" poznamenala som.

"Chýba ti domov?" opýtal sa zrazu. V mysli sa mi opäť vynorili tie známe tváre. Všetkých. Zhlboka som sa nadýchla, zadržala dych a vydýchla.
"Len trocha" zaklamala som. Neveriacky na mňa pozrel. Zaklamala som tak mizerne, že by som neuverila sama sebe.
"Prečo sa pýtaš?"
"Bol som zvedavý."
Odpila som si dúšok z čaju.
Zapípal mi mobil. Pozrela som sa na displej. Svietila tam SMS od neznámeho čísla. So zvedavosťou som ju otvorila. Stálo v nej:
Páči sa ti Moskva? D.
Kto by to tak mohol byť? Valeri opäť niečo robil na mobile takže mu neprekážalo, že sa mu nevenujem.
Ja: Kto si?
Anonym: Neodpovedala si na otázku.
Ja: Áno...je tu veľmi pekne a teraz kto dočerta si?
Anonym: Dmitrij :)
Ja: Odkiaľ máš moje číslo?
Dmitrij: Ále mám svoje zdroje.
Ja: Stalker :D
Dmitrij: Čo práve robíš?
Ja: Sedím v kaviarni. Ty?
Dmitrij: Pripravujem sa na zápas.
Ja: Cnie sa mi za vami.
Dmitrij: Aj nám za tebou.

Ako môže jedna obyčajná správa potešiť.

Ja: Pozdrav celý tím.
Dmitrij: Odovzdám.
Ja: Tak maj sa zatiaľ. Streľ nejaký gól pre mňa ;)
Dmitrij: Posnažím sa. Drž sa :)

Koniec našej konverzácie. Potešila. Ten chlapec vie ako človeku vyčariť úsmev na perách.
Pomaly sme dopili kávu, Valeri zaplatil a my sme odišli. Zaviezol ma domov. Pred vchodom som sa s ním rozlúčila. Sledovala som Valeriho auto ako sa zmenšuje a mizne za zákrutou. Vošla som na "recepciu", pozdravila sa vrátnikovi. Vo výťahu hrala opäť príjemná pesnička. Pred dverami do apartmánu som sa zarazila. Ešte som nedostala kľúče. Nie že by boli nevyhnutné, ale nechcelo by sa mi čakať pred dverami. Zľahka som zaklopala. O chvíľu mi otvoril Boris a pustil ma dnu.

Alohomora!

Časť po dlhšej dobe...kto čítal talking vie že sa neflákam XD Dúfam že som vás potešila. Časť len taká na oťukanie Valeriho. ISWAP bude asi zajtra. ASI XD
PS: Na obrázku vidíte spomínaný Chrám Vasilija Blaženého.

Vaša Sofi ❤