Russian love

Part 27 - "Home, sweet home"

Týždne plynuli...

"Dmitrij?" tvár som mu uchopila medzi dlane a pozrela mu do očí.

"Ľúbim ťa," povedal a naše pery sa stretli vo vášnivom bozku.

Chytila som malý kufor za rúčku a začala ho ťahať k terminálu.

"Dobrý deň. Poprosím váš pas a letenku," povedal steward.

Z kufríka som vybrala kožené puzdro s pasom a letenkou.

"Ďakujem," usmial sa a pustil ma ďalej.
Prešla som dlhou úzkou chodbou, ktorá viedla až k lietadlu. Mám šťastie, že lietadlo pristavili tak blízko. Niekedy sa musím trepať malým preplneným autobusom alebo poprípade idem aj pešo.

Pilot ma pozdravil a následne ma letuška zaviedla na moje miesto.
Kufrík som si položila vedľa sedadla a usadila sa. Od letušky som ešte dostala pár pokynov, ktoré by som mala dodržiavať.

Z vrecka som vytiahla telefón a dala ho na letový režim. Siahla som po slúchadlách a zapla telku. Spustila som prvý sci-fi film v ponuke. Vyklopila som opierku na nohy a snažila sa na tie 3 hodiny letu pripraviť čo najlepšie. Po zániku Zeme. Tak sa volal ten film. Film s Willom Smithom a jeho synom. Už som to videla, ale akosi mi to nevadilo pozerať ho znova.

Ach...a prečo vlastne letím domov? Vianočné sviatky by sa mali tráviť s rodinou. Všetkým som dala dostatočne predtým vedieť, že sa chystám domov, aby si vybavili voľno. Otec mi kúpil letenku do prvej triedy vraj preto, aby som sa neterigala v plných lietadlách a mala stopercentný komfort. Zatiaľ som spokojná.

Mám čas prejsť a urovnať si veci v hlave, ktoré sa stali za uplynulý čas. Rada by som popremýšľala, či som všetko robila ako by som mala.

Zanedbala som veľa vecí. Hlavne rodinu a priateľov (nerátam tých v Rusku). Kontaktovala som ich pomenej a nezaujímala som sa ani veľmi o Erica a mužstvo. Rodičia mi sem-tam zavolali a pýtali sa ako sa mám. Moja odpoveď vždy znela:
"Áno mami. Mám sa dobre."
Za ten čas som sa dala dokopy s najúžasnejším človek. Milým, pozorným, vtipným chlapcom, ktorý mi city opätuje a dokáže žiť so Satanovým deckom. Nevadia mu moje nedostatky a nechce aby som sa hrala na toho, kým nie som.

Po mojom krátkom zamýšľaní sa som ďalej sledovala film a išla vypnúť, zrelaxovať. Od všetkých a všetkého. Tu vo vzduchu ma nič nemôže rušiť.

Po skončení filmu som vypla telku, vytiahla svoje slúchadlá a zapojila ich do telefónu. Rozklikla som svoj obľúbený playlist a nechala sa unášať hlasmi Alphavillu.

"Prepáčte, že vás budím, ale pristávame a boli by sme radi, ak by ste si zapli bezpečnostný pás," prívetivo sa usmiala a dohliadla na to, aby som si ho naozaj zapla.

Zobrala som svoju knihu, slúchatka a starostlivo ich zabalila do príručnej batožiny.

Kovový "vták" sa dotkol zeme a nami to jemne myklo. Došli sme na koniec pristávajúcej dráhy a "zaparkovali". Zobrala som svoj kufrík a skontrolovala svoje miesto, či po mne nič neostalo. Neostalo. S hrmotom koliesok som prišla až k východu. Odzdravila sa pilotovi a letuškám a prešla úzkym tunelom na mne už známe letisko. Bože, konečne doma.
Svoj kufor som uvidela okamžite. Čierny s ružovými botkami. Som hrdá na svoj výber. Vošla som do veľkej príletovej haly, kde ma už čakala rodina a priatelia.

"Mama," zakričala som a rozbehla sa k nej. Moje vnútro šalelo od radosti. Tak dlho som ju nevidela.

Hodila som sa jej do náruče a pevne ju objala.

"Miláčik, chýbala si nám," zavzdychala mama a objatie mi opätovala ešte tuhším.

"Otec," povedala som, keď som sa od mamy odlepila.

"Ale si mi podrástla," zasmial sa.

"Otec, veď už som dospelá a ty so mnou rozprávaš ako keď som prišla po týždni z táboru," uchcechtla som sa.

"Papuľa ako vždy," radšej ma pevne stisol a usmial sa.

"A môj jediný braček, že?" vtosla som mu bozk na líce a jemne ho objala.

"Zoe, Nicholas. Vy ste mi ale chýbali," dali sme jedno spoločné objatie a pobrali sa spoločne k nám domov.

Zoe išla spolu s Nicholasom iným autom. Bola som prekvapená ako bezproblémov s ním išla.

"Tak, rozprávajte. Čo nové?" opýtala som sa posádky auta.

"Zlatko, predvčerom sme prileteli z Kanady. Podaril sa nám tam obrovský biznis," povedala mama.

"Wau. Ani sa nebudem pýtať o aké peniaze išlo," zasmiala som sa.

"A ja, ja žijem ďalej," zasmial sa Eric a ja s ním.

"Ale teraz naozaj. Škola ide bezproblémov ďalej, tím sa drží, ale nie sme prvý. Sme tretí v tabuľke, ale na prvého strácame iba 6 bodov," ubezpečil ma.

"Neboj, teraz ťa za to nezabijem, že ste tretí. Sú predsa Vianoce," zasmiala som sa a objala ho.

Konečne príjemný pocit. Ten najpríjemnejší. V kruhu rodiny. Úplnej rodiny. Bezstarostnej rodiny.

"Čo si mi doniesla hm...?" vyzvedal Eric.

"Kto je zvedavý, bude skoro starý" vyplazila som na neho jazyk a uškrnula sa.

"Ja aj v starobe budem vyzerať perfektne," odfrkol si.

"Mama? Dúfam, že máme vypražanú rybu so zemiakovým šalátom."

"Iné by som si ani nedovolila," otočila sa ku mne a venovala mi príjemný úsmev.

***********************************
"Tak a sme tu," zahlásil otec.

"Ja som doma!" zakričala som na plné pľúca, keď som vystúpila z auta.

"No, ale zas tak dlho si preč nebola," povedal Eric.

Sklonila som sa k zemi a do rúk si nabrala hŕstku snehu. Shužvala som ju v ruke. Pomaly som prišla k Ericovi a hodila mu ju za krk.

"Schlaď sa," zasmiala som sa a utekala s kufrom v ruke do domu.

"Di-a-na! Ja-ťa-aaaaaa to je studené," bolo posledné, čo som počula pred zatvorením dverí do domu.

Topánky som si odložila do botníka a kufor nechala v predsieni. V obývačke som sa hodila na gauč a zamumlala: "Home, sweet home,"

Z tade ma už nikto nedostane.

Dvere buchli.

"Eric, kde sú Zoe a Nicholas?" zakričala som.

"Určite sa ešte pred odchodom muckali, tak ako všade kam sa pohnú."

Srdce mi vynechalo pár úderov.

"Oni sú spolu?" bolo jediné, načo som sa zmohla.

"No, to ti nepovedali?"

"Nie."

Alohomora!

Hlásim sa po dlhej dobe a novou časťou. Viete čo? Nebudem sa ospravedlňovať,pretože niekomu to príde trápne. Poviem narovinu,že sa mi písať nechcelo, nebolo o čom, nebol čas a čas, ktorý venujem písaniu som radšej dala do zmysluplnejšej činnosti. Ohromne sa chcem poďakovať za neuveriteľné číslo, a to 30K. Ninkdy by som to nečakala. Ďakujem

Vaša Sofi ❤️