Russian love

Part 17 - Skype

Zelená ikonka sa konečne rozsvietila pri Ericovom mene. Klika som na video hovor a čakala kým to zdvihne. Mala som mierne obavy predtým, čo mi povie. Ozvalo sa prvé tútnutie, druhé...konečne to zdvihol. Na obrazovke som uvidela jeho tvár, ktorá mi tak chýbala.

"Rád ťa vidím," usmial sa. Na obrazovke som nevedela rozoznať ani jednu miestnosť z nášho domu.

"Bože, ani nevieš ako ja teba, ale nenapínaj dlho. Ako je na tom tím?"

"To počká. Ako je v Moskve?" opýtal sa pokojným hlasom.

"Je tu skvelo! Sú tu veľmi priateľskí ľudia a bývanie mám tak krásne ako vo sne."

"Teším sa," nahodil ten svoj pohoďácky úsmev.

"Eric, ale nenapínaj. Čo je s tímom a Dmitrijom?" naliehala som.

"Spamätali sme sa po tej zahanbujúcej prehre a dnes sme súpera zdolali 4:0 a myslím, že aký je Dmitrijov stav ti porozpráva niekto lepšie ako ja," potmehúdsky sa usmial a začal narábať s notebookom. Po chvíli som spatrila známu tvár. Neverila som.

"Prekvapenie!" povedal Dmitrij.

"Vy blázni," so smiechom som poznamenala.

"Dopočul som sa, že sa zaujímaš o môj stav. Tak..." zobral do ruky nejaké papiere a začal sa hrať na doktora.

"...stav Dmitrija Kovaľčuka je stabilizovaný. Momentálne potrebuje kľud. Po prepustení z nemocnice bude potrebovať dlhodobé rehabilitácie. Kedy sa vráti na ľad žiaľ nie je známe," po dokončení jeho "preslovu" som počula ako sa Eric smeje. Dmitrij sa pozrel do kamery prísnym doktorským pohľadom.

"Ešte nejaké otázky slečna?"

"Nemám!" zakričala som pomedzi to ako som sa smiala.

Už sa mu vrátil ten jeho neodolateľný pohľad.

"Vlastne mám, ale nie pre doktora Kovaľčuka. Ako reagoval tvoj otec, keď si mu povedal o zranení?"

"No...nebol z toho nadšený, ale mám pre teba ešte jedno veľké prekvapenie," dal si pauzu medzi rozprávaním.

"Nie. Vážne chlapci. Ja už ďalšie prekvapenia neznesiem."

"Ale na toto, nezabudneš nikdy,"

"Môžte si ruky s Ericom podať, pretože ste úplne rovnakí. Obaja radi napínate," poznamenala som.

"Nepreháňaj," ozval sa Eric.

"Ale späť k tomu prekvapeniu. Keď už si v Moskve, tak som vybavil stretnutie s mojim otcom."

Srdce sa mi rozbúchalo a tep prudko zrýchlil. Jednou rukou som si podoprela hlavu. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Slzy šťastia. Odvrátila som hlavu od monitora a snažila sa zahnať slzy. Môj tajný sen sa má splniť.

"Neplač. Ak chceš zruším to," naliehal.

"Nie, nie. Neruš to. Bol to môj sen a ten sa má stať skutočnosťou," chabo som sa pousmiala.

"Dostav sa zajtra pred hlavným vchodomdo chrámu Vasilija Blaženého o pol štvrtej," spokojne dopovedal.

"Dmitrij, ani nevieš ako som ti vďačná," pretrela som si chrbtom ruky uslzené oči.

"Maličkosť," povedal

"Hah, že maličkosť. Fajn poďme na iné téma lebo sa tu rozplačem od šťastia. Ako škola? Franchesca už dala pokoj?" uchechtla som sa.

"Bože, tú mi ani nespomínaj. Včera tu bola. Akonáhle som ju počul na chodbe, zavrel som oči a tváril sa, že spím," zasmial sa.

"Dobrá taktika. Predpokladám, že keď otvorila dvere tak ich hneď aj zatvorila."

"Predpokladáš správne."

"Haló! Ešte stále som tu aj ja!" do kamery sa nasáčkoval aj Eric.

"Austin uz dal pokoj?" opýtal sa Eric.

"Už je to dobré," zaklamala som.

"Eričko vieš, že ti dochádza baterka," srandovne poznamenal Dmitrij.

"Už mám len...8 minút?!" zhíkol.

"To je v pohode. Pokecáme nabudúce s plnou baterkou," usmiala som sa.

"Tak majte sa chalani!" zakývala som do kamery.

"Maj sa," povedal Dmitrij.

"Čau sister!" dodal Eric.

"A...ešte raz ďakujem," usmiala som sa, urobila posledný pohľad na nich dvoch a zrušila hovor. Zklapla som notebook a položila ho na nočný stolik. Rozvalila som sa na postely a začala vstrebávať informácie. Ja idem na stretávku s Iľjom Kovaľčukom. Ja idem na stretávku s Iľjom Kovaľčukom... opakovala som si v hlave. Zrazu som sa postavila, podišla k dverám a otvorila ich. Prešla som chodbou a zabočila do ľava. Stála som pred dverami. Zľahka som na ne zaklopala.

"Ďalej!"ozvalo sa.

Otvorila som dvere a opatrne ich za sebou zavrela.

"Deje sa nie..." pokynula som rukou aby prestala hovoriť.

"Zajtra sa stretnem s Iľjou Kovaľčukom!" zakričala som a začala pišťať ako obyčajná pubertiačka. Nataša začala pišťat so mnou.

"Teším sa rovnako ako ty," zakričala pomedzi moje pišťanie.

"JA-SA-S-NÍM-NAOZAJ-STRETNEM!" kričala som.

Prudko sa otvorili dvere. Stál v nich Boris.

"Čo sa stalo?" ustarostene sa opýtal.

"Nič," odvetila Nataša.

"Vieš ako som sa zľakol?"

"Prepáč," odvrkla mu.

Mierne nahnevane zabuchol dvere. Nataša na mňa pozrela a mykla plecami.

"Prosím podrobnosti," nadvihla obočie.

Začala som jej to rozprávať celé odznova. Bola som strašne rada, že je taká ako je. Tešila sa so mnou, počúvala ma, pišťala...jedným slovom šialená.

Alohomora!

Po dlhej dobe máme časť na svete! Ono sa to zdá, že autor to napíše za pol hodinu, no nie je to tak. Toto mi trvalo napísať cca 3 hodiny. Má to asi o 200 slov menej, ale už som nevedela čo tam dať tak priaznivci Dmitrija si prišli na svoje XD Potešia ma votes a komentáre.

Vaša Sofi ❤