Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

5.kapitola

Po jeho odchode som ostala sedieť na posteli, vstrebávala som všetky nové informácie, ktoré ma rozhodne šokovali. Pracoval pre môjho brata, poznal môjho brata, vídaval sa s ním. Čo znamenalo len jedno - vedel o mne. Prihovoril sa mi v škole, pretože ma poznal. Dostal za úlohu ma strážiť? Bavil sa so mnou len preto? Bola som len úloha od brata? Ten je síce mŕtvy už niekoľko rokov ale Charles spomínal, že mu niečo sľúbil. Takto mu to odplácal aj po smrti? Razom som sa cítila zle, prišlo mi nevoľno. Klamal mi človek, pre ktorého som bola ochotná riskovať všetko? Ak by som povedala, že ma to neranilo klamala by som. Zasúval mi do srdca dýku čoraz hlbšie, moje rany neprestajne krvácali. 

Po ňom mi do izby už nik nevošiel. Pred odchodom mi oznámil, že si zaplatil celú noc so mnou z čoho som mala na jednej strane radosť. Nik iný sa ku mne dnes nedostane a nebude mi ublížené. Mohla som mu za to poďakovať, ale moje tvrdohlavé ja len kývlo hlavou a ostalo ticho. Charles Leclerc, človek, ktorého som pokladala za najlepšieho kamaráta sa vyfarbil ako klamár. Tajomstvá ma celý život napĺňali, chodili okolo mňa avšak myslela som si, že som sa im aspoň raz vyhla. Mýlila som sa, bola som naivná ak som si to myslela. 

Moje myšlienky ubehli ku dňu predtým ako bol Dimitrij zabitý. Zavŕtala som v pamäti, ja keď to nebolo ťažké, každú jednu sekundu s ním si pamätám. On mi bol všetkým, mentorom ale aj milujúcim bratom, ktorý bol za mňa ochotný položiť život. 

*Pred 9 rokmi*

Sedela som na záhrade pozerajúc sa na môjho brata ako silno, búrlivo, agresívne búcha do mechu, ktorý stvárňoval jeho najúhlavnejšieho nepriateľa, ktorého chcel DImitrij zabiť. Búchal do neho takou silou, že odrazy boli počuť až ku mne na lehátko. Nezastaviteľne do neho búchal, svaly na tele sa mu napínali, hlasno dychčal ale neprestával. Pravou rukou sa napriahol a silno udrel do mechu, ktorý sa zahúpal ale on ho chytil aby ho v bláznivom húpaní upokojil. Obomi rukami ho objíma pričom jeho hlava sa otočí mojím smerom. Pozoruje ma jeho veľkými modrými očami. Modrú farbu očí sme zdedili všetci traja po našom otcovi. Azúrová modrá, ktorá vysiela pokoj nám skrášľuje našu tvár. Dokonale sedí k našim blond vlasom. Vyzeráme s nimi nevinne, ale za nevinnou tvárou sa vždy skrýva slizký had. 

"Príde deň, kedy ťa nebudem môcť ochrániť Alina." prehovorí na mňa svojím chrapľavým hlasom kým pomaly kráča smerom ku mne. Z rúk si odmotáva bandáž, ktorú následne zamotanú položí na stôl vedľa mňa. Posadí sa na druhé ležadlo, oprie sa oň a studenú fľašu s vodou si zoberie z malej chladničky, ktorú má po svojom boku. 

"Prečo to hovoríš Dimitrij? Nikam neodchádzaš." nepáči sa mi kam táto debata smeruje. Nie je vôbec vhodné ju viesť. Chápem, že sa musím pripraviť na deň, kedy sa môže všetko otočiť iným smerom, ale nie teraz. 

"Viem Ali. Tento svet je ale zamorení zlými ľuďmi a jedného dňa tu nebudem. Chcem aby si vedela, že bude o všetko postarané dobre?" nahne sa ku mne, usadí sa. Fľašu položí na stolík pričom chytí obe moje ruky do tých svojich a tým ma prinúti sa natočiť k nemu. Jemne mi ich stisne, hladkajúc ma po chrbte ruky jeho palcami. 

"Nikdy nebudeš na nič sama. Tí ľudia, ktorí sú so mnou ťa nikdy nenechajú samú. Aj keď sa ti bude zdať, že si sama, ver mi nikdy nebudeš. Budú v tieni na teba dohliadať. Si vzácna sestrička ani nevieš ako." jeho hlboký pohľad do mojich očí ma donúti otvoriť sa mu ako taká kniha. Vidí mi priamo do duše, moje obavy, nevypovedané otázky a slová, ktoré mi z úst nejdú. Oči sú bránou do duše, vždy som sa mu takto otvorila, pretože niekedy sú slova zbytočné a stačí, keď sa človek zapozerá tomu druhému do očí a hneď vidí všetko čo potrebuje. 

"Som z našej rodiny, každý jeden sme vzácni." zasmejem sa na odľahčenie ale on sa ani len nepousmial, čo znamenalo len jedno, nežartoval. Niečo mi tají a ja neviem čo.