Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

31.kapitola

Pozerala som sa mu do tváre, nevydala som zo seba ani hlásku. V hlave som mala zmätok, ktorý ale pomaly ale isto perfektne do seba zapadal a ukazoval mi čistú cestu, ktorá bola plná tŕňov. Doteraz som nemala poňatia kde sa nachádzam, aká cesta je tá správna. Po tom videu mi začalo všetko do seba zapadať. Puzzle sa spájali, začínali tvoriť celistvý obrazec. Kúsok po kúsku do seba zapadal a ja som videla to čo predtým nie. Roky, ktoré na mňa matka kričala, opovrhovala mnou, znechutene sa na mňa dívala. V tú dobu som to nedokázala pochopiť, prečo sa tak ku mne správa. V túto chvíľu som jej odpustila všetko, každý jeden jej pohľad, zavrčanie na mňa, skríknutie. Nebola to jej chyba, nemohla za to. Stvárňovala som niekoho s kým nemala dobrú skúsenosť. Videla vo mne človeka, ktorý ju znásilnil. Porodila ma lebo to bola jej povinnosť a nemala na výber. Preto ma neznášala, nie z dôvodu že som nebola dosť dobrá. Pripomínala som jej to zlé čo sa jej stalo. Vďaka mne sa vracala do spomienok, na ktoré istotne chcela zabudnúť. 

Akoby som jej to mohla mať za zlé? Síce ma to roky rokúce trápilo, hlavou sa mi vírili myšlienky, že som sklamanie pre ňu. Už som pochopila. Nič z toho čo sa udialo nebola jej vina. 

Za všetko mohol ten, ktorý sa nazýva mojím otcom. Vychoval ma ale toto čo urobil bolo čisté podliactvo, ktoré ťažko prekúsnem. Moc človeka poblázni, zatieni mu mozog, nepremýšľa racionálne. Je to neakceptovateľné čo urobil. Nechal si znásilniť vlastnú ženu, pritom ju nechával strážiť dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni len aby som sa narodila. Načo? Aby ma potom pred mojím biologickým otcom skrýval, lebo sa cítil, že má všetkých v hrsti a ja som jeho vzácna dcéra. Najradšej by som bola tou obyčajnou, ničím nezaujímavou ako byť v tejto situácií. Horká hlava mi hovorila aby som nastúpila do auta a z toho človeka vymlátila dušu, aj tú podľa mňa nemá, ale podstata ostáva rovnaká. Tú som sa ale rozhodla nepočúvnuť. Usadila som sa u Daniela na gauči a sledovala som ako sa pomaly ručičky na hodinkách posúvajú vpred. Chladla mi hlava, aj srdce. Musela som sa dať do neutrálu, inak by som ho zabila na mieste a to by mi problémy nevyriešilo. 

Daniel mi dával priestor. Netlačil na mňa. Nepýtal sa ma. Nekomunikoval. Videl na mne, že potrebujem priestor a ten mi doprial. Priniesol mi na stôl vodu, džús a kokosové sušienky. Tie keď predo mňa pokladal som na neho vrhla prekvapený pohľad. Túto značku, presne tieto kokosové sušienky milujem od detstva. Brat mi ich kupoval nonstop, nebol problém aby som celé balenie zjedla na posedenie a to sama. 

"Tieto milujem, hádam ti budú chutiť. Žiadne iné doma nemám." okomentuje svoje výber sušienok a mňa to len viac posadí do sedačky. Naozaj sme si podobný, chute máme podobné a o tom znamienku ani hovoriť nebudem. Naše rovnaké črty mi začínali naháňať hrôzu. Nikdy by som si ho neobzerala s veľkým záujmom. Dnes by som ho očami celého preskúmala či nájdem ešte nejakú zhodu. Potrebujem mať istotu, že my dvaja sme rodina. I keď len to hlúpe znamienko o dosť vypovedá. 

Stačil mi jeden pohľad do jeho očí, hlboký a intenzívny a videla som to. Ten záblesk v očiach aký mám ja, keď sa pozerám do zrkadla skúmajúc svoju tvár, snažiac sa na niečo prísť. Má v nich plamienok, ktorý pomaly tlie a čaká na svoju príležitosť zbĺknuť do nezastaviteľného, nepremožiteľného ohňa plného hnevu. Nemáme rovnakú farbu očí, ale to čo v nich je, tá malá, nebádaná iskra je tou akou mám sama. Vidím ju, zadívam sa do jeho očí a vidím v nich samú seba, až ma z toho strasie. 

"Prečo si sa ma nesnažil kontaktovať skorej? Po Dimiho smrti?" spýtam sa ho zaujato. Zo stola si zoberiem džús, ktorý nalejem do pohára a odpijem si. Náhle mám sucho v krku. Srdce cítim až v krku, začína mi byť zle ale potrebujem počuť odpovede. Aspoň na tie základné otázky, kým sa upokojím. Daniela doriešim aj neskôr, o pár minút odídem za otcom a tam to bude rošambo celej rodiny. Počuť nás bude až na druhej strane mesta.