Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

22.kapitola

"Dimitrij!" zasmejem sa držiac sa ho za ruku kým on ma ťahá za sebou. Smejem sa jedna radosť, ťahá ma z rodinnej oslavy, na ktorej som sa bavila. Užívala som si pozornosť ľudí. Všetka patrila dnes mne, pretože som oslavovala svoje narodeniny. U nás v rodine sa narodeniny slávia vo veľkom štýle, nie vždy na to náladu mám, avšak dnešok bol výnimočný. Zabávala som sa, smiala, tešila. 

"Kam ma to vedieš?" spýtam sa ho s úsmevom na perách. Nasledujem ho bez strachu, pevne mu zvieram ruku. Viem, že by mi neublížil, preto nemám problém ísť za ním aj na kraj sveta. 

"Na jedno miesto kde ti musím niečo povedať." povie nahlas vedúc na dopredu až kým neprídeme na lúku, kde je krásna hojdačka. Som tu prvýkrát ale už teraz sa mi tu páči a viem, že toto bude moje obľúbené miesto. Vedela som, že sem musíme zoberať aj Zaru a zašiť sa tu pred rodičmi. 

"Musíš ma počúvať dobre? Teraz to nebude dávať zmysel ale sľubujem, že nastane deň, kedy si na moje slová spomenieš a preblikne ti to v hlave ako žiarovka." posadí ma na hojdačku stavajúc sa predo mňa. 

"Tieto hodinky." ukáže na hodinky na ruke, krásne diamantové, tie ktoré som mu závidela od prvého dňa čo mi ich ukázal. 

"Čo je s nimi? Sú krásne." rozžiaria sa mi oči kým mu skáčem do reči. 

"Neskáč mi do reči Alina!" okríkne ma a ja ihneď zamknem ústa na pár zámkov. 

"Sú dôležité. Nikdy ich nesmieš stratiť, pretože prezrádzajú veľa špiny na druhých ľudí. Musia ostať u teba alebo u Zary rozumieš? Nesmú sa dostať do rúk našim rodičom Alina. Opatruj ich ako oko v hlave. Ber ich ako to najvzácnejšie na tejto planéte. Ak sa dostanú do zlých rúk, nastane peklo na zemi." 

"Čo je na nich?" spýtam sa ho zvedavo. 

"Nastane deň kedy sa to dozvieš. otvoríš ich a uvidíš všetko čo bude pre tvoje oči dôležité. Teraz ešte nie. Cítim, že sa blíži môj koniec Ali, v kostiach mi brnkajú moje posledné hry preto na ne musíš dohliadnuť. Sľúb mi to! Nedostanú sa do zlých rúk!" 

"Sľubujem Dimi." 

Strhnem sa na posteli. Prudko sa posadím, zrýchlene dýcham a pravá ruka mi vyletí k srdcu, ktoré silno a rýchlo bije. Snívala sa mi spomienka z minulosti, bola taká živá ako keby som sa vrátila o pár rokov dozadu a zažívala som znovu jeho dotyk na mojom tele. To reagovalo, aj keď sa ma reálne nedotýkal. Chĺpky na rukách som mala postavené a žalúdok sa mi skrúcal do malej golfovej loptičky. 

"Čo sa deje Alina? Si v poriadku? Niekto tu je?" vedľa mňa sa posteľ prehne pod jeho váhou ako si sadne a položí mi ruku na chrbát. Charles pri mne ostal aj ďalšiu noc, keď sme na druhý deň odovzdali malého Matea jeho otcovi. Ten zúril ale skôr ako hnev mal v očiach úľavu, že je jeho syn v poriadku, živý a zdravý. 

Kým však bol ochotný odísť s jeho otcom domov som mu musela sľúbiť, že môže prísť ku mne kedykoľvek a nestratím v ním kontakt. Keby bolo čisto na mne, poviem mu nie, ale malý hlások vnútri mňa mi to zakázal vysloviť. Povolila som, sľúbila som, že ešte ku mne príde, aj keď na tvári jeho otca som videla nesúhlas. Po mojom telefonáte s Danielom bol u mňa na byte do piatich minút. Prekročil všetky maximálne povolené rýchlosti v meste, zaparkoval ako chuj pred vchodovými dverami, na pól stojac na chodníku. Čo ale nasledovala potom ako vybehol na samý vrch ma dojalo. Vtiahol malého do vrúcneho, veľkého objatia. Nepúšťal ho, len ďakoval potichu Bohu, že je malý v poriadku. Najsilnejšia scéna, ktorú som videla za posledné mesiace a mne sa z toho srdce topilo ako zmrzlina na slnku.