Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

8.kapitola

Slová, ktoré vypustil z úst mi nedávali súvislosť v hlave. Nechápala som im, nedokázala som si ich spojiť a porozumieť im. Čo mi tu tento človek rozpráva? Zara nemôže byť mŕtva. Ona je tá silnejšia, múdrejšia, obozretnejšia než ja. Nikdy by si nenechala zabiť človekom, aký stojí predo mnou.

"Zopakuj to ešte raz." znovu to potrebujem počuť, pozerať sa mu do tváre keď mi to bude hovoriť aby som zistila či mi neklame. Niežeby som rada počúvala o smrti, to vôbec nie, ale veľa vypovie o človeku ako to hovorí, ako sa pritom tvári a správa. Dimitrij ma naučil, že prehnané skoré reakcie sú zlo ako dobro.

"Si psychopatka, že to chceš počuť ešte raz?" nadvihne obočie s miernymi obavami v jeho očiach.

"Možno som, možno nie, to sa ty nikdy nedozvieš." stále som neverila jeho slovám, ktoré vypustil z úst. Moje podvedomie mi hovorilo, že nepočujem celú pravdu. Moja hlava bola pozastavená, ako zamrzla v ďalšom premýšľaní.

"Čo si jej urobil Daniel? Čo si urobil žene, ktorú si miloval?" spýtam sa ho pomaly pričom na každé slovo dám dôraz. Mám na ľudí nos, on mi nesedí od prvej chvíle čo som ho uvidela.

"Zabil som ju, priamym výstrelom do hrude." nehovorí to pyšne, zamrví sa pritom ako to rozpráva. Na pár sekúnd dokonca sklopí pohľad k zemi na svoje tenisky. Niečo mi tají, nepovedal mi všetko. Zamračím sa nad tým, môj mozog začne znovu fungovať. Zabil ju, ale ako je možné, že mi Charles povedal, že ju nemôžu nájsť pretože zmizla? Klamal mi? Vie, že je mŕtva a nepovedal mi to? Ktorí z týchto chlapov mi klame? Daniel alebo Charles?

"Videl som ju krvácať, jej krásne modré oči sa pomaly zatvárali. Hruď sa spomalene nadvihovala. Neklamem ti Alina." priamo sa mi zapozerá do očí. Prázdno, ktorým tieto oči disponujú je na zaplakanie.

"Zara je mŕtva. Avšak vieš prečo tu teraz stojím a neublížim ti?" pevne hovorí kým urobí jeden krok ku mne. Hlavu vystrčím nahor na znak toho, že sa ho nebojím. Zažila som za posledné dni omnoho horšie veci. Antonio ma nešetril v ničom.

"Pretože ma potrebuješ živú." uškrniem sa. Uvedomujem si, že nie som obyčajná a to ma zachraňuje od mnoho problémov. Otázne je prečo som vzácna. Nikto mi to nepovedal. Dimitrij to predo mnou tajil, Zara sa o tom so mnou ani rozprávať nechcela. Všetci doma to odmietali, chodili okolo mňa ako po špičkách a ja som nevedela prečo. Do dnešného dňa nechápem prečo.

"Vo veľkej podstate máš pravdu. Môj ďalší dôvod je, že chcem aby si sa dozvedela pravdu. Nie len o sebe, o tvojej rodine ale aj o ľuďoch, ktorých máš nablízku. Never nikomu Alina. Všetci ťa využívajú vo svoj prospech, pretože vedia kto si. Nik k tebe nie je úprimný."

"Prečo by som ti mala veriť, hm? Tvrdíš mi tu, že si mi zabil sestru. Myslíš si, že budem veriť tebe?" odvrknem si, následne nato si ho prezriem pohľadom od vrchu nadol a naspäť. Až teraz, keď som tie slová vyslovila ja sama, tak som sa zastavila sama nad sebou. Zabil ju. Zara je mŕtva. Videl ju umierať.

Oči sa mi naplnia hnevom, čo spozoruje aj on sám a urobí pol kroka naspäť. Dlane zavriem do pästí, silno ich stlačím, nechám nechty zabárať sa do mojej pokožky, aj cez bolesť, ktorú mi to spôsobuje.

"Kľud." zamrmle potichu dávajúc ruky pred seba. Zafuním ako býk, akonáhle z jeho úst vyjde tak debilné slovo ako "kľud."

"Nehovor mi, že mám byť kľudná!!! Zabil si mi sestru!!!" zakričím na plné pľúca chytajúc prvú vec do ruky a hádzajúc ju po ňom. Váza sa mu rozbije tesne pri hlave, to ma ani nezastaví v tom aby som sa k nemu rýchlejším krokom rozišla a päsťou mu vrazila priamo do nosa.

"Zaslúžiš si umrieť!" zavrčím mu do tváre. Tvár si chytí rukou, z nosa mu tečie krv, obe ruky ho zamestnávajú a to ja využijem. Nezaistenú zbraň z jeho puzdra vytiahnem, jedným pohybom ju nabijem a otočím ju na neho.