Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

21.kapitola

Ak som si myslela, že môj spánok bude kľudný, keď za dverami budem mať malé dieťa pekelne som sa mýlila. Charles zaspal ako prvý, v sekunde ako zaľahol tak zaspal ako malé dieťa, bez problémov. Ja som ležala na chrbte pozerajúc sa do stropu a premýšľajúc či som urobila dobre, že som to malé stvorenie nechala spať v obývačke na gauči a pri zapnutom televízore. Môžu tak krpaté decká pozerať televízor? Nemala som mu tam zapnúť nejakú rozprávku? Ako tieto veci mám vedieť, keď k deťom nepociťujem žiaden vzťah? Všetky ženy hovoria, že keď je pri nás dieťa prejaví sa u nás materinský cit a razom vieme čo urobiť a povedať. Netuším v akom svete to žijú ony, aké programy majú v sebe naprogramované ale ja som nevedela čo pri malom mám robiť, povedať, ako sa správať. 

Oči mám prilepené na hornej stene. Nie je ničím zaujímavá ale myšlienky v hlave mi prúdia rýchlosťou svetla, že nestíham vnímať načo práve pozerám. Hlavu strhnem pri zavŕzganí dverí, ktoré sa opatrne otvoria a dnu nakukne malá hlava. Prštekmi drží dvere, zozadu svieti svetlo, musel si ho zapnúť v kuchyni. Sledujem jeho siluetu. Pozrie sa do oboch strán až kým nevojde dnu celým telom. Pomalými krokmi prejde až k posteli kde ležím, otočím na neho hlavu a zúžim oči. 

"Čo nespíš šampión?" šeptom sa ho spýtam. Mateo svojou malou rukou nahmatá tú moju. 

"Bojím sa." šepne. "Pôjdeš si ku mne ľahnúť prosím?" aj cez tmu som videla jeho veľké oči ako na mňa prosebne pozerajú. Cítila som jeho prosiaci pohľad a ja som nedokázala povedať nie. 

Z postele sa postavím opatrne, tak aby som nezobudila Charlesa, ktorý si spokojne odfukoval na druhej strane postele. V spoločnosti malého vyjdeme zo spálne, zatvorím za nami dvere a prejdeme do obývačky kde hrá televízor. Gauč je rozprestretý, doslovné letisko ten krpec mal k dispozícií a on nespí. 

Usadím sa na kraj gauči a pozriem na krpatého ako sa vyštverá nahor, zakryje sa paplónom až po uši a sleduje ma svojimi veľkými modrými očami. Nemá v nich strach, vidím v nich niečo viac.

"Vyklop to Mateo." prehovorím vážne. 

"Čo?" zvrašti nechápavo obočie. 

"Povedz mi pravdu. Prečo si za mnou prišiel do spálne." usadí sa pričom sa oprie o gauč a povzdychne si. 

"Maminka mi povedala, že si všímavá a mala pravdu. Ale to som aj ja vieš? Vidím že sa s ocinom niečo deje a mňa to trápi." šepne potichu. "Bojím sa o neho teta Alina. Bojím sa, že sa maminka nevráti a ocino z toho bude do smrti smutný." jeho pohľad sa mi vrýva do srdca. Tak malé dieťa a toľkého smútku v očiach, to som ešte nezažila a nevidela. Obaja, i Daniel i Zara sú jebnutí, keď ubližujú takto nevinnému dieťaťu len kvôli tomuto svetu. Presne pre toto som sa rozhodla nemať deti, aby som im zbytočne neubližovala. 

"Všetko sa dá do poriadku." upokojujúco na neho prehovorím vediac, že mu tak trochu klamem. V tomto svete neviete o sa stane nasledujúcu minútu nieto hodinu či deň. 

"Nedá! Maminka povedala, že keď odíde tak bude vojna!" nahnevane na mňa prehovorí a ja ostanem sedieť ako päť peňazí. 

"Čo si to povedal?" spýtam sa ho pomaly dúfajúc, že sa rozhovorí. 

"Predtým ako maminka odišla povedala, že keď sa nevráti tak bude vojna, pretože ju budete hľadať. Ona nechce aby ste ju hľadali! Len ja ju chcem nájsť a mať pri sebe, vy nemôžete vedieť kde je. Ona vás nechce." 

"Povedala prečo nás nechce? Ty vieš kde je Zara?" naliehavo sa ho spýtam. 

"Nepovedala mi kam odišla, len to, že sa pre mňa vráti a ja budem s ňou. Nemá ju nikto hľadať, pretože ona nechce aby ste vedeli kde je."