Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

30.kapitola

Pozorujem obrazovku svojho počítača, ktorá sa vždy po piatich minútach vypne. Vždy jedným pohybom a stlačením klávesnice ju znova zapnem. Jediné čo však vidím je moja nastavená tapeta, kde je zobrazená moja a Charlesova fotka zo školy. Objíma ma zozadu, hlavu má položenú na mojom ramene a obaja mám na tvárach široké úsmevy. Túto fotku vyfotil jeden náš spolužiak, ktorého bavilo fotiť a vždy keď mohol fotil momenty z hodín. Táto sa stala rýchlo mojou obľúbenou fotkou, ba dokonca ju mám aj vytlačenú, zarámovanú a skrášľuje stôl v mojej kancelárií. 

"Mám to načítať ja?" spýta sa ma potichu Charles sediaci vedľa mňa. 

"Nie. Urobím to ja." rozhodne odpoviem. Plánujem to spraviť sama ale v hlave mám toľko otázok. Čo ak je na tom niečo prevratne dôležité a zmení mi to život? Som naozaj pripravená na to čo tam nájdem? Mal môj brat pravdu a budem dostatočne silná na to aby som to dala von práve ja? 

Zara, ktorá chcela silou mocou vedieť tiež čo tam je sedí urazene vo svojej izbe. Vyhodila som ju s tým, že ja budem prvá čo si to pozrie. Nemienim tu mať ženské prehnané reakcie. Mám ju rada, ale niekedy zbytočne preháňa ako taká blondína z Londýna. 

Na druhej strane, ak bude na tom USB-kľúči totálna hovadina, môjho brata oživím a zabijem holými rukami. Prisahám, ak tam nebude niečo podstatné, životu prevratné tak sa naučím čarovať a zabijem ho. Naháňam sa za týmto kúskom plastu, s nervami v kýbli a všetci naokolo mňa ešte viac nervózni ako ja sama. 

Nádych výdych Alina. 

To zvládneš. 

Je to len USB-kľúč, ktorý môže skrývať tajomstvá ktoré zničia rodiny ale to dáš. 

Nič čo by sa nedalo zvládnuť. 

Raz. Dva. Tri. 

V hlave si odrátam svoje do troch a dvojitým klikom kliknem na kolónku s názvom "USB-kľúč". Otvorí sa mi obsah daného kľúču na ktorom sa nachádza jeden word priečinok a druhé je video. Všimnem si ale ešte tretí priečinok, nový s názvom - všetko čo potrebuješ vidieť. Moje oči si ale všimnú video, na ňom vidím, že je Dimitrij. 

"Prvé dáme video. Tam to asi lepšie opisuje." zamrmlem potichu. Vidieť jeho tvár len na náhľade videa je pre mňa ako vrátenie sa do minulosti. Vidím jeho tvár, i keď zminimalizovanú. Vidím ho. Znovu jeho oči, ich farbu.

"Rozhodnutie je na tebe. Som tu." jeho ruka vyhľadá tú moju. Prepletie si so mnou prsty a jemne mi ju stlačí. Znamenie, že je pri mne ako moja podpora. Oporný bod, o ktorý sa môžem oprieť a on ma podrží. Ak som niekedy pochybovala o vzťahu s ním, teraz by som si za to facku dala. Charles je ten priateľ podporujúci, milujúci ale dokáže liezť na nervy v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Cez to všetko čo sa v minulosti udialo sme sa cez to preniesli a ideme vlastnou cestou, ktorá pokračuje viac než dobre. Uberáme sa správnym smerom, ktorý ak nenarazíme na prekážku nám neprekonateľnú, i keď podľa mňa sú všetky prekonateľné, tak budeme nezastaviteľní. 

Slúchadlá pripojím do notebooku a jedno z nich podám Charlesovi. Druhé si dám do ľavého ucha. 

Najdôležitejším dvojklikom otvorím video. Vyskočí na mňa tvár Dimitrija, ktorý sedí pred kamerou a usmieva sa do nej. Pred sebou má papier, ktorý preletí očami až naspodok a vráti sa pohľadom do kamery. Kúsok papieru odloží na stôl pred sebou, narovná sa a rukou si prejde po vlasoch aby si ich uhladil. 

"Ahojte, neviem koho presne zdravím ale môj malý odhad je, že za druhou stranou sedí Alina. Moja malá sestrička, večne do všetkého pichajúca nos. Budem sa preto prihovárať k tebe. Nemyslím si totiž, žeby Zara bola na to dostatočne odvážna aby si pozrela toto video a prečítala všetko čo som napísal. Ak áno, prepáč, že som ťa podcenil. Ak nie, mal som pravdu a tá najzvedavejšia je predsa najmladšia z nás. Mal by som rozprávať k veci, ale akosi mi to nejde. Nie som v tom moc dobrý." ku koncu sa zasmeje a ja okamžite stopnem video. Počuť ten zvuk mi rozbúcha znovu srdce do rýchlosti svetla. Pozerám sa na jeho stopnutú vysmiatu tvár. Vrátim sa o pár rokov dozadu. Do času, kedy ma mal na kolenách a spoločne sme sa smiali na totálnych kravinách alebo ako sme sedeli na sedačke a spoločne sme pozerali filmy, pri ktorých sme nemali zapnutý zvuk a dialógy sme dopĺňali my a smiali sme sa na tom.