Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

11.kapitola

*Pred 12 rokmi* 

Stála som na lúke, pozerajúc sa okolo seba, nevidiac nikoho. Tráva bola vysoká, nedovidela som cez ňu. Zakrývala okolie, snažila som sa cez ňu skákaním dovidieť na mojich súrodencov ale márne. Som malinká, nevidím cez tak vysokú trávu. Prečo nemajú na to ľudí, ktorí to pokosia? Mohla by som poprosiť ocka aby to tu pokosil, potom by ma Dimitrij nemohol vystrašiť zakaždým, keď sa mi stratia z dohľadu. 

Našľapujem potichu, pomaly tak aby sa tráva za mnou moc nehýbala. Navôkol mňa vládne ticho, až také že vtáčie štebotane z lesa počujem. Ostanem znovu stáť, otočím sa okolo svojej osi. Po mojich súrodencoch ani stopy. Usadím sa do veľkej trávy. Odmieta sa už odtiaľto pohnúť, nie som žiadna bábika, ktorá pred nimi bude utekať. Už mám toho plné zuby. Som najmladšia a najviac srandy si zo mňa robia. Skončila som s nimi, hlúpi starší súrodenci. 

Založím si ruky na prsiach, sediac v teplej tráve, lezúc po mne mravce  ale netrhnem sa. Nehýbem sa, prežijem pár mravcov, nebudem padavka. 

Neviem koľko presne je hodín ale keď slnko začne padať za horizont zľaknem sa. Naša hra sa predĺžila, už sme mali byť dávno doma, no ja tvrdohlavo sedím, neopúšťam svoje miesto. Nemám dobrý pocit. 

Postavím sa v momente, keď aj posledné slnečné lúče sa lúčia so starým dňom a idú si odpočinúť. Tma ma pohltí ako aj dezorientácia. Otočím sa okolo ale nedokážem popísať kde sa nachádzam a ktorým smerom mám ísť. Popadá ma panika. Rozbehnem sa preto smerom akým stojím. Neviem či to je na juh, sever, západ alebo východ. V tomto som stratená ako jeleň. Ak by mi niekto aj kompas do ruky dal bola by som stratená. Utekám za nosom, lapajúc po dychu. zastavím sa až na kraji lúky a ja zistím, že som celú dobu utekala opačným smerom. Stojím na druhej strane lúky, pri lese, kam mám zakázané chodiť. 

Moje uši sa nastrašia v momente, keď započujem buchot. Srdce mi vyplašene bije ako o závod a aj cez zákaz sa rozutekám do lesa, ktorého tmavosť by sa dala porovnávať s čiernou dierou. bežím čo mi nohy stačia, dych lapám, jazyk ťahám za sebou. Nepozerám sa za seba, vidím len pred seba aj to na pár metrov, pretože moje oči sa nechcú prispôsobiť tme. 

urobím tú chybu, ktorej som sa snažila vyhýbať. Obzriem sa za seba, vidím za mnou utekať veľkého chlapa. To ma nakopne bežať rýchlejšie. Čo si ale nevšimnem je koreň stromu, ktorý vytŕča zo sebe. Potknem sa oň, dopadnem priamo na kolená a ruky. Bolesť prejde mojím telom, zaskuvíňam a otočím sa na chrbát. Nado mnou stojí chlap, veľký ako hora, keď sa na neho ale pozriem jasnejšie, prižmúrim oči tak ho spoznám. 

"Stevie?" šeptom sa uisťujem či to je on, koho vidím. 

"Si rýchla kur - kurnik." rýchlo sa opraví podávajúc mi ruku, ktorú prijmem. Postavím sa za jeho pomoci ale kolená ma štípu, nemôžem ich vyrovnať. Prúdom mi z oboch tečie krv.

"Ak by ťa ten koreň nezastavil, tak neviem kto." zasmeje sa dvíhajúc ma na ruky ako nevestu. Ruky obtočím okolo jeho krku túliac sa k nemu. Stevie je jeden z našej ochranky, stará sa o mňa keď chodím von s kamarátmi. Je mojím kamarátom, aj keď slovník má nevhodný mojim ušiam. 

"Bála som sa ťa. Mal si na mňa zakričať." oduto mu poviem. Strach nahradil hnev. Ak by zakričal nemusela by som mať rozbité kolená a lakte. 

"Kričal som, ale strach ťa pohlcoval, že si nepočula. Celá tvoja rodina po tebe pátra Alina. Nemala si ostávať na lúke a už vôbec nie utiecť sem do lesa, je to tu nebezpečné!" potichu prikývnem. Nehádam sa s ním, pretože viem čo ma čaká doma, ešte väčšie vynadanie než od neho. Toto je len slabý odvar.