Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

25.kapitola

Stojím pred sestrou a Alicou, ktoré sedia na mojom gauči a čakám, kedy sa odhodlá prehovoriť. Moja trpezlivosť dochádza ako sladkosti zadarmo v obchodnom centri. Začínam byť pekne naštvaná a jej mlčanie tomu len napomáha. 

"Zara ak teraz neotvoríš ústa a nepovieš mi čo mi máš povedať, prisahám bohu tu pred všetkými, že to z teba vlastnoručne dostanem." zavrčím na ňu úplne vážne. Som toho názoru, že rodina by mala držať po kope, hlavne súrodenci, ktorí už jedného z nich stratili. Tu nastáva ale diametrálne odlišná situácia. Stojíme pri sebe, ale chuť zabiť ju narastá každou sekundou, čo na mňa pozerá ako stratené šteňa a neprehovára. Má totiž jednu takú vlastnosť. Všetko si necháva pre seba a o probléme povie až keď je úplne neskoro v očakávaní, že jej niekto na poslednú chvíľu pomôže vyriešiť jej sračky. To som na nej neznášala a doteraz tomu tak je. 

V našej rodine to vždy viedlo k jednému. Kto mal na starosti rodinný biznis, staral sa o všetko sám, bez pomoci rodičov. Všetci to zvládame na jedničku, i keď najväčší macher bol bezpochyby môj brat. Rodičia nás vždy viedli k samostatnosti. Preto ma jej výrok, že potrebuje moju pomoc zaskočil a vŕta mi v hlave ako opakujúca sa melódia z pokazeného gramofónu. Moja sestra neprosí o pomoc, vždy sa do poslednej bodky snaží všetko vyriešiť sama. Ak už príde o tú pomoc poprosiť, je to vždy v tú najnevhodnejšiu chvíľu a keď už je všetko pokašlané najviac ako sa len dá. Stalo sa nám to pri nej dvakrát. Jedenkrát keď ju prekukli v policajnej akadémií, keď kradla zásoby čokoládových tyčiniek. Nepýtajte sa ma prečo kradla čokoládové tyčinky, do dnešného dňa sama nepoznám pravý dôvod tejto jej nezmyselnej krádeže. Druhýkrát to bolo v prípade, keď prebrala po bratovi biznis. Snažila sa, robila všetko ako mala ale predsa len jej pomedzi prsty uniklo jedno dievča, ktoré narobilo problémy a bordel. Nepovedala ani pól slova, až keď k nám na dvere zaklopal policajt sme vedeli, že je niečo zlé a muselo sa to vyriešiť. Ešte v ten večer Zara prišla so sklopenou hlavou za otcom a prosila ho pomoc, nevediac, že on už o všetkom vie a postaral sa o to. 

"Mala by si si sadnúť Alina." nežne na mňa prehovorí ukazujúc na miesto vedľa Charlesa, ktorý pohodlne sedí  a užíva si pohľad na mňa ako som naštvaná. Ako mi povedal predtým ako sme prišli do obývačky, vraj som neprekonateľne sexi keď sa čertím. Lenže nemal pravdu. Ja sa nečertím. Ja zúrim a mám chuť spráchať sestro vraždu tu v priamom prenose spolu s dvomi divákmi. 

"Tebe radiť začať spievať a nie mi hovoriť čo mám a čo nemám robiť." ukážem na ňu prstom, na znak, že to myslím vážne a nemám v pláne počúvnuť jej slová. 

Už nie som tá malá Alina, ktorá sa podradila slovám veľkých súrodencov a počúvala ich na slovo. Nemám už desať rokov aby som žila v ich tieni a tvárila sa ako dieťa. Vyrástla zo mňa žena, ktorá si bez nich poradila a bude tomu tak i do budúcna. Dimitrij ma opustil nečakane a nechcene ale Zara si to vybrala sama. Nenavštevovala ma často, pár krát do týždňa, presnejšie raz, mi zavolala aby sa uistila či žijem. Nikdy sa ma ale nepýtala na môj život, ako sa mi darí, či niečo nepotrebujem. Žila si svoj život a mne volala len s povinnosti. Necítila som sa preto najpríjemnejšie, aj keď som vedela, že som pre ňu dôležitá. Po pár týždňoch jej zmiznutia mi Daniel povedal, ako zareagovala, keď jej povedal, že ma uniesli. Jej reakcia ma zahriala pri srdci ale stále to nevynahradí ten stratení čas, ktorý sme premárnili. 

"Čo chceš počuť, hm? To ako som zlyhala aby si mi povedala tie otrepané slová, ja som ti to hovorila? Myslíš si, že ma baví sedieť tu a nechávať sa tebou zjebávať ako decko?" zavrčí na mňa nepríjemne aj keď z jej hlasu cítim, že sa skôr za seba a túto situáciu hanbí. Vždy bola silná, zvládala všetko sama. Musí byť pre ňu ťažké byť tu a prosiť ma o pomoc, tobôž keď ja som bola vždy tá, ktorá sa od tohto sveta odťahovala čo najviac to len išlo.