Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

13.kapitola

Charles

Tváril som sa, že táto informácia so mnou nič neurobila. Nepohol som ani brvou. Po celú dobu, čo sme boli u nej doma, kým povedala otcovi, že ona s ním túto hru nehrá až kým ma neťahala dole a nenasadli sme do auta, som sa tváril akoby sa nič nedialo. Stačilo jedno meno, zmenené meno, a ja som vnútorne horel ako podpálené suché seno. Zbĺkol som, horelo to vo mne, navonok som sa ale tváril chladne, ako ľad, nerozmrazujúci sa.

V aute kým som šoféroval ku mne do bytu, vládlo ticho, ktoré som oceňoval. V túto chvíľu som ho potreboval ako soľ. Žiadne otázky na brata by som nezvládol.

Arthur Chavalier Leclerc. Zmenil si meno, premenoval sa, nechal sa adoptovať človekom, ktorý nám zabil otca, tým kto dotiahol našu rodinu do problémov, z ktorých som ju sekal roky! Tvrdo som drel, ako taký kôň aby mama a on netrpeli a on nás zradí? Odíde k nim?

*Pred 9 rokmi*

"Arthur!" zakričím na mladšieho brata, ktorý beží po záhrade. Pri mojom okríknutí ho sa strhne, potkne sa o svoju druhú nohu a padne na zem. Rozutekám sa k nemu, čupnem si pri ňom a pokrútim hlavou.

"Nemáš odo mňa bežať preč!" zavelím prísno, neoblomne. Ja som ten, kto mu určuje smer, ten kto mu dáva mužskú ruku aj keď som malý chlapec, ktorý sa sám hľadá. Dimitrij Williams ma naučil mnohé, ako aj to, že Arthur si nemôže robiť čo sa mu zachce a potrebuje nad sebou silnú ruku brata. Snažím sa sním byť, pomáhať mame ako sa len dá, učiť sa s ním ale niekedy je to ťažšie ako si človek predstavuje.

"Stále na mňa iba kričíš!" vytkne mi so slzami v očiach. Moje srdce sa pri pohľade plačúceho Arthura stisne. Je to môj brat, nemal by kvôli mne plakať.  Nechcel som ho rozplakať.

"Prepáč." šepnem pričom sa usadím vedľa neho. Ukazovákom a palcom začnem trhať stebielko trávy za stebielkom. Upokojuje ma to, sústredím sa len na to ako ju trhám. Za posledné dni som unavený, zaspávam vyčerpaním ako posledný z rodiny. Postavil som sa osudu, chcem byť ten čo pomôže rodine. Dospievam priskoro. Dimitrij mi ale ukazuje správny smer akým mám rásť. Mám nad sebou jeho pevnú ruku.

Môj malý brat predo mnou sa posadí, cítim ako ma pozoruje. Nosom poťahuje do seba, určite si rukou utiera slzy, ktoré mu stihli spadnúť dole po lícach.

"Prečo si takýto Charles?" spýta sa potichu. "Prísny? Neusmievaš sa."

Dni kedy sme sa mohli šantiť na záhrade spoločne sú preč. Mám povinnosti, ktoré každý deň musím splniť, ako aj on tie školské. Tie moje školské sú ešte horšie. Ráno škola, poobede práca, večer robenie úloh s Arthurom a pomáhanie matke. Chcel som so školou skončiť, to mi Dimitrij zakázal. Povedal mi, že škola je základ života a minimálne strednú školu vychodím aj keby ma tam mal sám voziť a za ucho dotiahnuť do triedy. Jeho vyhrážky som si zobral k srdcu, je to muž slova, čo povie to dodrží o tom som nikdy nepochyboval.

"Pretože som sa postavil na nohy Arthur. Nemôžem všetko nechať na mamu, musím jej pomáhať ako sa len dá." o mojej práci u Dimitrija nevedia, tajím im to. Myslia si, že každý deň chodím na školské futbalové tréningy, ktoré sú vždy po škole. Ani na jednom som samozrejme nebol, každý deň chodím na to isté miesto, kde ma posiela. Tam kde je ona. Z diaľky ju sledujem ako sa hrá, baví s jej staršou sestrou.

"Nechoď na jeden tréning. Buď so mnou. Prosím." pozriem sa na neho. Na tvári má presne ten šteňací pohľad. Pozerá sa na mňa ako mačka zo Shreka. Ako mu môžem povedať nie? Na druhej strane tu je ale Dimitrij, ktorému tiež nemôžem povedať nie. Zaviazal som sa, že každý deň budem sledovať jeho sestru a podávať mu každú informáciu. Nemôžem sa jeden deň neobjaviť. Ako ho vôbec môžem žiadať o deň voľna, keď som len teraz začal? Dal by mi ho vôbec?