Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

18.kapitola

Z mojej ruky mi vytrhne telefón Charles, ktorému navrel žila na krku od hnevu. Ten sa dostavil zo sekundy na sekundu.

"Človeče robíš si kurva srandu? Kde si ukradol telefón?!" zvýši hlas o oktávu pozerajúc sa na telefón akoby sa mala čochvíľa zapnúť kamera.

"Ja... ja.." zakokce sa plačlivo na druhej strane.

"Prestaň Charles!" zavrčím na neho vytrhávajúc mu môj telefón z ruky. Postavím sa zo sedačky prechádzajúc do kuchyne. Ďaleko od nerváka Leclerca.

"Čo sa deje srdiečko? Odkiaľ poznáš moje meno, odkiaľ voláš?" spýtam sa upokojujúcim hlasom. Hlas dieťaťa na druhej strane ma rozhodne prekvapil po zdvihnutí telefónu.

"Ten zlý ujo je preč?" spýta sa potichu.

"Áno som tu sama." prikývnem aj keď to nemôže vidieť. Cez otvorený priestor sa pozriem či sedí na sedačke kde som ho nechala. Prepaľuje ma jeho dúhovkami, dávajúc mi najavo, že so mnou nesúhlasí. Prstom mu naznačím aby sedel na riti a nepribližoval sa ku mne. Len by všetko pokazil.

"Mal som ti zavolať. Moja maminka mi povedala, že tu budeš pre mňa." nakrčím obočie. Kto z mojich kamarátok má dieťa o ktorom neviem? No to by som musela mať najprv nejakú kamarátku. Pretočím nad svojou vlastnou hlúposťou oči, niekedy tie gény blondíny zafungujú na výbornú.

"Maminka?" spýtam sa nechápavo. "Zlatíčko s niekým si si ma pomýlil. Nepoznám nikoho s dieťaťom." predsa nie som jediná Alina na svete.

"Nie nepomýlil." povie tvrdohlavo. "Si Alina Williams?"

"Áno." odpoviem kladne so začudovaným hlasom.

"Tak volám správne." zasmeje sa. "Si moja teta." z jeho hlasu počuť natešenie. Krvi by sa mi nik nedorezal, stuhnem.

"Čo som tvoja?" spýtam sa ho prekvapene.

"No teta. Maminka mi o tebe hovorila veľmi veľa."

"Ako sa voláš šampión?" spýtam sa ho. Na Charlesa hodím pohľad, ktorým mu naznačujem nech príde ku mne. Kývnem mu hlavou. Pochopí na prvýkrát, postaví sa a prejde ku mne pár krokmi.

"Čo sa deje?" šepne potichu. Ukazovák si dám pred ústa, nech je ticho a počúva.

"Mateo. Povedala si mi tak isto ako tatino, aj on mi hovorí šampión." zamrznem na mieste. To meno som počula. Začnem si to spájať dokopy. Moja hlava konečne pochopí s kým sa to rozpráva.

"Mateo odkiaľ voláš? Kde máš ocka?" spýtam sa ho pokojne, nedávajúc na sebe poznať, že som z tejto informácie vykoľajená.

"Tatinko je dole, ja volám z telefónu čo mi dala maminka. Vraj ho mám použiť keď sa budem cítiť sám a ty mi pomôžeš. Kým je preč tak musím poslúchať, inak mi vynadá keď sa vráti." môj pohľad sa stretne s tým jeho. Mikrofón na telefóne zakryjem a dám ho od seba.

"Ten krpec niečo vie." šepnem. "Je to syn Daniela, Zara mu bola ako matka." vysvetlím mu v rýchlosti. "Ideme za ním, hneď teraz!"

"Čo chceš hneď urobiť? Získaj si jeho dôveru, nechoď hneď za ním a netlač na neho. Premýšľaj Alina."

Po krátkom zamyslení sa nad jeho slovami dospejem k názoru, že mal pravdu. Ak nabehnem do ich domu a prezradím ho už mi nebude dôverovať. Je to dieťa, musí mi veriť aby mi povedal niečo viac. Telefón si priložím naspäť k uchu a Charlesovi prikývnem, na jeho slová, ktoré dávali zmysel, dávajúc mu najavo, že sa nimi budem riadiť.

"Som rada, že si mi zavolal Mateo. Maminka sa vráti čoskoro neboj, dovtedy máš mňa. Kedykoľvek mi zavolaj, budem tu pre teba, vypočujem si ťa." s deťmi mi to ide asi tak ako Charlesovi vyznávanie citov. Stojíme v tom obaja na hovno. Niežeby som deti rada nemala, to nie, ale nedokážem s nimi komunikovať a tváriť sa, že sú roztomilé až do nebies. Môj hlas neviem znížiť na takú detskú úroveň, rozprávať s nimi ako s postihnutými. Rozprávam s nimi normálnym hlasom, nepoužívam zdrobneniny ak nemusím. Keď si to situácia vyžaduje, ako dnes, použijem ich. Inak ma ani nehne.