Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

34.kapitola

V žiadnych snoch by som si nepredstavovala situáciu, do ktorej ma život zaplietol. Ani v tej najviac zamotanejšej detektívke akú som kedy čítala som nič podobné nečítala. Avšak ako sa hovorí, človek mieni osud mení. To sa mi potvrdilo na plnej čiare. Je jedno čo som si myslela, čo som mala na pláne. Osud mi zmenil všetko lusknutím prstu. Jeden deň, jedna noc a mne sa život obrátil naruby. 

Vždy a všetci ma prirovnávali k môjmu otcovi. Hovorievali mi, že som celý on a podoba tam je veľká a viditeľná. Až teraz po rokoch, po spoznaní pravdy si všímam odlišných čŕt, ktorým som nedávala predtým veľkú váhu. Nikto ale netušil, že k tomu človeku, ku ktorému ma prirovnávali je len monštrum schované za tvárou milujúceho otca. Jeho plán mal do body premyslený, mysliac si, že nik na neho nepríde a on bude najmocnejším človekom na svete skrz mňa. To ale nemal poňatia, že Dimitrij na všetko prišiel. Neviem ako, prečo a hlavne jeho dôvod začatia pátrania po pravde. Viem ale to, že som mu vďačná, ešte viac ako doteraz. Pochopila som, že nikdy nebola chyba vo mne. Matka ma nemala rada, nie pretože som robila hlúposti ale skrz to, že ma nechcela a bola nútená ma mať. Chápala som ju, ale na druhej strane som s ňou už viac nechcela mať nič spoločné. Puto medzi matkou a dcérou medzi nami nevzniklo a po týchto skúsenostiach a dňoch ani nenastane. I keď jej otec urobil čo jej v minulosti urobil, stále ho milovala. Videla som jej dnes na očiach nenávisť k mojej osobe. Kráčala som popri nej s hlavou nahor, rodina, ktorá tu bola ma spoznávali ale neopovažovali si zakročiť. Vedeli, že ja som tá, ktorá si zaslúži skončiť jeho život. Utrpenie, ktoré nie len mne ale i ostatným svojím dýchaním skazil. Nenávidí ma od narodenia, to, že jej zabijem manžela a človeka, o ktorého sa celý život opiera len prehĺbi jej nenávisť ku mne. 

Prosila ma, chcela ma presvedčiť aby som ho nezabila. Škody boli napáchané a za tie musí pykať. Človek ako on si nezaslúži žiť, dýchať čistý vzduch a byť medzi nami. Za svoj život to nebol jeden priestupok, ktorý urobil. Pred ostatnými sme zatvárali oči a tvárili sa, že sa nikdy nestali. Tomu je však koniec. Niekto musel zobrať zodpovednosť pevne do svojich rúk a všetkým tam vonku ukázať, že ak niekto poruší čo je dané bude potrestaný. 

Uvedomujem si, že to robí zo mňa chladnokrvnú mrchu, bez štipky súcitu ale ak by som bola milosrdná a nechávala všetkých nažive, už by som na tomto svete nebola. Zabili by ma skôr akoby som sa stihla druhýkrát otočiť v posteli. Nefunguje to jednoducho, ak ale chcem mať poriadok, musím si zamiesť aj pred vlastným prahom. Jeden už mám zametení. Môj biologický otec dnes ráno odletel s prísnym zákazom vracania sa sem, ak tak urobí zabijem ho. Druhý prah dverí idem očistiť teraz. Sľúbila som mu pomalú smrť. Tú aj má. Len pri pohľade na neho vidím, ako sa jeho rodina na ňom vyjašila. Nenechali na ňom kúsku kože bez modriny či podliatiny. Malo by mi stisnúť srdce od zúrivosti na tých ľudí, ale neprichádzalo nič. Žiaden súcit, žiadna ľútosť bola som prázdna. Moje srdce je prázdne, ľadové ako najstudenší ľadovec na svete.  Je len na mne aby som sa mu pozerala do očí, keď z nich bude vyprchávať život. Počuť ho poslednýkrát vydýchnuť, jeho posledné slová, ktoré nebudú príjemné. Som pripravená čeliť všetkému čo ma čaká. Nie je cesty späť. Tou by som sa ani nevybrala. Je načase skončiť jednu éru a začať tú moju, správne a bez mylných ľudí v nej. 

Vkročím dnu cely, ktorá je v suteréne nášho domu. Keď sa dom staval dali tu rodičia urobiť aj normálnu pivnicu na skladovanie rôznych vecí, vína a oddychovú zónu. Nachádza sa tu ale aj časť, kde sú tri cely pre prípad, že chytíme nepriateľa a potrebujeme od neho zistiť informácie. Tu sa diali tie najkrvavejšie a najukrutnejšie týrania aké som kedy videla. To čo som robila ja ľudom, ktorí si to zaslúžili bolo stále nič. Otec vedel byť omnoho krutejší ako ja. S časti sa mu môžem poďakovať, niečo som sa priučila pri pozeraní ho ako týral druhých. Nikdy som ale nešla do extrému ako on.