Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

10.kapitola

*Gori v adu - zhor v pekle*

—————————

Od posledného napätého dňa, kedy sa jeho pery skoro dotýkali tých mojich, jeho dych som cítila na svojej tvári, ubehol týždeň. Ešte stále sa spamätávam z toho ako blízko pri mne bol, ako málo chýbalo k tomu aby sme sa pobozkali. Sklamal ma, podrazil ma, klamal mi ale jeho prítomnosť so mnou robí divy. Nedokážem sa pri ňom sústrediť a všetko zlé ide bokom, myslím len na neho a na to ako rýchlo mi bije srdce. Všetky pocity ma prenasledovali za posledný týždeň, vracali sa aj keď som sa ich snažila potlačiť čo najviac, nedarilo sa. Každý večer pred spaním som ho videla pred sebou, s jeho typickým úškrnom na tvári a chlapčensky nevinnými očami.

Správa o smrti Zary obletela náš svet až príliš rýchlo. Všetko na svete je pomalé oproti tomu ako rýchlo sa klebety a novinky prenášajú z bodu A do bodu B. Povinnosťou mojich rodičov bolo usporiadať pohreb, lenže malý problém nastal vtedy keď mi volali ohľadom jej tela. Vtedy akoby ma kopol kôň do brucha, bolesť bola neuveriteľná a priznať rodičom, že neviem kde jej jej telo bolo ťažké. Krik od otca som očakávala, prekvapil ma aj krik matky, ktorá bola ešte horšia ako on.

*Pred týždňom*

"Ako ju máme pochovať, keď nemáme jej telo?!!! Kde je telo Zary ALINA?!!!" matka sa dožadovala svojej odpovede, ale ja som jej ju nevedela dať. Nemôžem jej odpovedať na niečo načo nepoznám sama odpoveď.

"Rada by som vám to povedala ale - " zaseknem sa uprostred vety, keď sa prerývane nadýchne.

"Nájde jej telo!" bol to rozkaz, ktorý som sama chcela urobiť aj bez neho. Zložitejšie bolo kde začať.

"Alina." otcov hlas ma preberie. Hovorí potichu, niet počuť matkine prerývané dýchanie. Zara bola jej obľúbenec, milovala ju, videla sa v nej. Ja a Dimitrij sme boli všetci otcovými maznáčikmi. Vraj to bolo tým, že sme boli rovnakí, obaja priebojníci, ktorí sa nikdy nevzdávali. Matku jej smrť vzala, poznačila ju. Videla som v jej očiach smútok aký ešte nie. Ani pri smrti brata sa tak netvárila.

"Som tu otec. Sľubujem, že ju nájdem." šepnem sľub, ktorý sama neviem či dodržím. Ak jej telo niekto zobral tak už je rozporciovaná na maderu, tak, žeby si ju ani najlepší chirurg sveta nedal dokopy.

"Nejde o to. Príď na pohreb aj ty, viem, že zamýšľaš ako nepôjdeš. Poznám ťa ako svoje boty. príď  a vymyslíme spolu plán ako všetko napravíme dobre?  Nejednaj na vlastnú päsť. Nevypláca sa to, nemôžem prísť o moje jediné dieťa."

"Prídem. Porozprávame sa keď prídem. Všetko spolu vyriešime."

*Prítomnosť*

A teraz stojím pred jej truhlou, ktorá je zatvorená, pretože je prázdna. Pozerám sa na jej fotku, ktorá visí nad truhlou. Jej vždy vysmiata vár, oči, ktoré žiarili ako dva modré diamanty. Pleť vždy upravená, čistá a hebká. Ona celá klamala výzorom, vyzerala ako anjel, nevinno a čisto. Pritom bola skazená, poškvrnená a plná tajomstiev.

Na mojom ramene sa usídli veľká ruka, známa korenistá vôňa mi udrie do nosa a ja aj bez toho aby som sa obzrela, viem, že vedľa mňa stojí môj otec. Pomaly sa pozriem jeho smerom. Čierny oblek, dokonale obopína jeho stále vyšportované telo. Síce už mu tiahlo na šesťdesiatku ale jeho telo na to nevyzeralo. Neľutoval sa, každý deň bol v posilňovni a tvrdo na sebe pracoval. Zaprisahal sa, že nikdy nebude mať pivné brucho a nezlenivie. Svoj sľub sa mu darí dodržiavať, otázne je dokedy.

"Príde deň, kedy ich oboch pomstíme Alina. Trpezlivosť ruže prináša. Počkáme na správny moment a potom všetci zaplatia za bolesť, ktorú nám spôsobili. Sľubujem ti, že ani jedna smrť neostane nevyplatená." prsty na rukách zrolujem do pästí. Nechty sa mi zaboria do dlaní, bolestivo ale nevydám z úst ani hlásku.