Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

23.kapitola

Vidieť stáť pred sebou vlastnú sestru, o ktorej si každý myslí, že je mŕtva je na nezaplatenie. Po celom tele mi prejde pocit upokojenia a šťastia. Mala som pravdu, nie je mŕtva. Predsa ju poznám a viem aké hrubé korene naša rodina má. Z ničoho nič to vo mne hrkne. Uvedomenie si, že stojí predo mnou, toľké týždne sa skrývala, hrá sa na mŕtvu, do mňa udrie ako blesk. Už nie som šťastná a spokojná, že je živá. Do mojich žíl vstúpi hnev. Ako mi to mohla urobiť? Prečo ma nechala samú, keď mohla byť pri mne? Prečo sa mi neozvala? Toľko nevypovedaných otázok a do toho môj hnev, koniec viem, že mi bude stačiť jedno zlé slovko, jedna veta, ktorá ma naštartuje a ja sa nebudem ovládať.

"Mohla som čakať, že neprídeš sama ale s tvojím šteňaťom." nemusím jej vidieť do tváre ale viem, že pretočila so svojimi modrými dúhovkami. Môjmu hnevu stačí, že povie týchto pár slov a plameň hnevu zasiahne centrum môjho vnútra.

"Na tvojom mieste by som držala jazyk za zubami a nevystatovala sa tu. Uvedom si kde teraz stojíš sestrička." zavrčím na ňu.

"Drahá Alina, netvár sa na to čo nie si."

"Myslíš na to čo som? Pretože pokiaľ viem, ty nie si nič, si pre všetkých mŕtva a ja som pre celé podsvetie kráľovná." pristúpim k nej bližšie. "Daj mi jeden dôvod nezabiť ťa za zradu našej rodiny. Jeden dobrý." prehliadnem si ju od hlavy po päty. Pouličná lampa mi umožňuje vidieť jej roztrhané gate, tričko špinavé od zemi ale aj od krvi v strede. Musela ho mať v osudnú noc, keď sa všetko odohralo. Vlasy mala uhladené do nízkeho drdolu. Keď si všimla môj pohľad na jej tričko rýchlo si mikinu zapla a ruky si schovala do vačkov.

"Podrezaný jazyk presne ako Dimitrij. Nezabúdaj kam ho to dotiahlo. Nie som tu ako nepriateľ a ty to vieš. Neútoč na mňa Ali."

"Nie si tu ako nepriateľ tak ako tu si Zara? Vrátila si sa potom čo si každý myslí, že si mŕtva len tvoj nevlastný syn, verí že si živá. Povedz nám obom, a ušetri nás klamstiev, čo máš za lubom?" Charles sa postaví vedľa mňa hľadiac na Zaru či to je ona. nebál sa však postaviť sa naproti nej a pýtať sa jej.

"Kde je Alica? Prečo ju nemáš po svojom pravom boku namiesto nej máš neho?" ukáže na Charlesa ako na odpad.

"Lepšie neho ako chlapa čoby na mňa vystrelil no nie?" sladko sa jej spýtam s nevinným provokačným úsmevom na perách. Charles vedľa mňa zadŕža smiech, ruku si položí na ústa aby sa nezasmial na plné ústa. Trafila som klinec po hlavičke.

Zara zatne zuby tým sa jej zvýraznia lícne kosti. Dobre že nezaškrípala zubami. Aj cez mikinu som videla ako zatína pästi a moje slová ju zaboleli. Keď už sa rozhodla rýpať veľmi rada jej to oplatím, a budem si to užívať plnými dúškami.

"Nebudem tu s tebou rozoberať kraviny Zara. Kde sú hodinky?" opýtam sa jej na rovinu.

"Naposledy si ich mala ty. V trezore nie sú." zamyslím sa. "Kde si ich schovala? Potrebujem ich."

Moja sestra sa zaháči ale ihneď telo uvoľní akoby sa nič nedialo. Ja som si ten malý moment všimla. Ide mi klamať. Bude zatĺkať aj keď vie kde sú. Tušila som, že ich má. Môžem si len domýšľať kde tie hodinky schovala. Skôr ma zaujíma prečo tak urobila a nepriniesla mi ich. Čo na tom čipe je také dôležité? Zatiaľ som ako jediná mimo a to ma frustruje a hnevá. Reálne začínam byť nahnevaná, z tej nevedomosti do ktorej som sa dostala a z ktorej ma nik neťahá von.

Unavujú ma klamstvá a tajomstvá. Nikdy som nebola ako Zara, ktorá taký život žila nonstop. Nie som ten typ, ktorý by si ho užíval. Ja potrebujem vedieť hneď a všetko. Rozprávať každému pravdu a na rodinu. Za žiadnych okolností neklamem ak to nie je dôležité a životu nevyhnutné. Som až moc pravdu hovoriaca osoba, niekedy by som si radšej mohla zakúsnuť do jazyka ako povedať pravdu. Tá ale bolí, ale ako hovorím. lepšie povedať krutú pravdu, realitu ako med mastiť okolo úst a hovoriť niečo čo ani pravda nie je. Načo zbytočne niekoho naťahovať a ťahať za nos?