Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

26.kapitola

Nie len ja ale aj Zara mala hlavu plnú myšlienok. Z Dimitrijovho bytu sme vyšli po dvoch hodinách prehrabávania sa krabicami. Našli sme toho mnoho. veľa ich spoločných fotiek, rôznych konverzácií na lístočkoch ako aj fľašu s vygravírovanými ich menami. Že sme boli prekvapené bolo slabé slovo. Dimi ho nikdy nespomínal, keď sa nad tým zamyslím, nehovoril mi o jeho priateľoch a známostiach. To si nechával čisto pre seba. Listy, na ktorých bola ich konverzácia som mala na kolenách a čítala som si ich cestou naspäť. Museli sedieť za sebou alebo vedľa seba, pritom si písali na jeden papier pod seba aby sa nemuseli rozprávať. Vraj sladké časy, keď telefóny neexistovali.

"Počúvaj toto." narovnám sa chytiac pevne do rúk papier.

"Keby si len vedel aké zlé všetko môže byť. Na prvý pohľad sa zdá byť všetko ružové ale ťarchu nesie len jeden. Daniel závidím ti tvoj život, môj stojí totiž za hovno." prečítam slová napísané bratovým písmom. Z čítania som cítila tú bolesť, s akou tieto slová musel písať. Predo mnou sa nikdy na svoj život nesťažoval, ba naopak snažil sa robiť všetko preto aby bol v očiach rodičov a rodiny ako najlepší z najlepších. Robil to čo nik, dokázal urobiť to čo ani otec nie. Dimitrij bol udávaný ako vzor všetkým mladým, bohatým chlapcom v širokom i ďalekom okolí.

Pritom pod maskou tvrdého chlapa sa skrýval chlapec, ktorý vnútorne trpel.

"On svoj život miloval, hlavne to prostredie. O čom splietal?" nechápavo sa spýta Zara pozerajúc na mňa zo zadu sedadiel.

"Možno sa len pred vami tak tváril a tým sa vás snažil zachrániť od tohto sveta. Keď zobral ťarchu na seba, nemuseli ste to znášať vy dve." prehovorí Charles skôr ako som stihla ja. Jeho slová ma zarazia, pretože nech som sa nad nimi zamyslela z akejkoľvek strany dávali hlavu a pätu.

"Ale.. on.. naozaj vyzeral, že ho tento životný štýl baví." zarazene šepne ženský hlas. Rovnako ako ona som zarazená aj ja. Brata si pamätám ako toho najsilnejšieho chlapa na svete. Odvážnosť mu nechýbala, ako ani tvrdohlavosť, nebojácnosť a zlomyseľnosť. Mám o ňom obraz v hlave, taký, ktorý nejde zmyť a prerobiť.

"Niekedy sa starší súrodenec obetuje pre toho mladšieho aby ho chránil." môj pohľad padne na Charlesa, ktorý túto vetu vyslovil potichu ale počula som ju až moc dobre. Hneď si spomeniem na to ako mi hovoril čo musel urobiť pre svoju rodinu, keď jeho otec umrel. V hlave sa mi vynorí spomienka na to ako sa zoznámil s naším bratom.

Jeho slová niesli ťarchu pravdy. Obetovať sa je niekedy z druhého pohľadu to najlepšie čo v danej chvíli môžeme urobiť, ale s odstupom času zistíme, že to nebolo správne rozhodnutie. Dimi vďaka jeho obete umrel mladý, plný života a s veľa zážitkami pred sebou. Charles sa upísal mojej rodine, presnejšie bratovi, ešte v mladom veku a teraz je tu. Keby sme si k sebe nevybudovali citovú väzbu bol by v začarovanom kruhu, z ktorého je ťažko odísť. Obetoval sa pre Arthura a svoju matku. Teraz však Arthur stojí na opačne strane, ako jeho protivník, ešte k tomu s nárokom na to mať to čo je jeho. Mňa. Tento svet je veľmi vtipný, zahráva sa s nami ako sa mu zachce, hádže nám pod nohy polená a čaká čo zvládneme a čo nie. Akoby chcel aby sme zlyhali a boli tými slabšími článkami.

Dimitrij sa obetoval kvôli nám dievčatám. Jeho malé sestry nemohli byť predsa tie zlé, niesť povinnosti a zodpovednosť celej našej rodiny na ich ramenách. Podľa listov, ktoré som držala v rukách chcel viesť iný život. Chcel cestovať so svojím najlepším kamarátov Danielom, spoznávať nové kultúry, ženy a svet. Toto všetko si odtrhol z úst len aby sme my dve mohli byť voľné a žiť tak ako sa nám zachce. Umrel mladý, s nevyslovenými snami z jeho pier. V jeho myšlienkach sa rodili jeho predstavy, sny, ktoré si ale žiaľ nikdy nesplnil. Vnútorne trpel. Navonok sa tváril ako najsilnejší, najobávanejší mafián celého podsvetia. Dve tváre, z ktorej ukazoval svetu a rodine len tú jednu. Tá bola silná, nebojácna, tvrdá a nemilosrdná. Človek, ktorý by sa naň pozrel dostal by z neho strach. Z očí mu vždy planel nespútaný oheň. Nebál sa nikoho a ničoho. Možno aj preto vždy hovoril, že sa nebojí smrti. Vedel, že jeho sny sa nikdy nesplnia, pokým žije. Tú druhú tvár pochoval na strednej škole, keď sa rozhodol obetovať svoj život za ten náš.