Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

19.kapitola

Éra Aliny Williams sa začala zhonom. Do všetkého ma všetci tlačili, snažili sa ma zodrať z kože za každú cenu. Arthur stále mi za zadkom chodiac, Alica neustále kritizujúca moje papierovanie, ktoré neznášam a v neposlednom rade moji rodičia, hlavne otec, ktorý si povedal, že urobiť mi zo života peklo bude to najlepšieho rozhodnutie jeho života. Jeho náhodné kontroly, prílišný záujem ma štval každým dňom viac a viac. Nepamätám si, že sa tak zaujímal, keď na mojom mieste bola Zara či Dimitrij. Ako posledný mi ostával Charles, ktorý mi ako jediný dával priestor. Netlačil na mňa v ničom, každý večer bol so mnou. Nemuseli sme sa rozprávať. Ležali sme na posteli, pozerali sme sa na televíziu, v ktorej hral trápny seriál a zväčša som pri ňom oddychovala najviac ako sa len dalo. Naša dohoda, že budem o štvrtej končiť padla, hneď na ďalší deň. Otec tlačiaci na pílu mi nedal pokoja. Arthur ma vyzdvihoval z práce aby sme išli spolu na každodennú spoločnú večeru do nášho domu. Všetko mi išlo hore krkom, liezli mi všetci na nervy. Každý druhý deň mi do toho volalo to dieťa, Mateo, ktorý ma vytrhol z môjho života. Rozprával mi o svojom dni v škôlke, o tom čo robil s babkou či otcom. Nepýtala som sa ho, vždy som ho len počúvala.

Spomenula som si na svoje detstvo. Ja som bola tá čo rozprávala Dimimu všetko a on ma len počúval. Nepýtal sa, neskákal mi do reči. Nikdy tak nerobil, nechal ma povedať všetko čo som mala na srdci a až potom sa pýtal. Ja som v tomto prípade musela byť trpezlivejšia aj keď ma to štvalo. Najradšej by som na všetky otázky mala hneď odpovede, nerada čakám. Prekonávam samú seba, tým že čakám a netlačím na pílu ako vždy.

"Ideme dnes von, do mesta." do mojej spálne mi vtrhne Charles už oblečený na von. Prezriem si ho od hlavy až po päty. Bielu košeľu má navrchu o dva gombíky rozopnutú, čierne rifľové gate a k tomu zladil čierne puma botasky.

"Je deväť hodín večer, kam chceš akože ísť?" spýtam sa ho znechutene. Jediné čo chcem je si ľahnúť a spať. Nepotrebujem byť v spoločnosti iných ľudí. Stačil mi dnes jeho hlúpy sopľavý brat, ktorý mi ide na nervy čoraz častejšie. Už iba jeho hlas mi začína vadiť. Trávim s ním na môj pomer až príliš veľa času a to je ten problém. Ani jeden sa nemáme v obľube, preto si robíme zle.

Na spoločnej večeri s mojimi rodičmi a Christianom v luxusnej reštaurácií, som na jeho bielu košeľu schválne vyliala červené víno. On mi na oplátku hneď na druhý deň nastriekal sedačku v aute na rúžovo takže keď som sa z nej postavila, moje biele gate boli celé rúžové. Ja blbec som sa predtým na sedačku nepozrela a sadala som do auta bokom, lebo som sa ponáhľala. Takéto žartíky sme si robili stále.

"Je piatok večer, nebudeš tu ležať v posteli ako také stratené koča. Obleč sa Alina, nech sa dvakrát neopakujem." ukáže na dvere do šatníku, do ktorého ma posiela. Jeho pohľad je neoblomný, nemám mu odporovať. 

Zatnem zuby, udelím mu jeden z mojich nepríjemných pohľadom kým zájdem do šatníka. Postavím sa pred veľkú skriňu, ktorú otvorím dokorán a pozerám sa na ňu ako tela na nové vráta. Neviem čo si obliecť, v čom by som sa dnes cítila ako ja. Čo by mi dodalo sebavedomie po dni plného práce, stresu a všetkých tých ľudí. 

Nakoniec ich zbadám. Vyvolené šaty na dnešný večer. Tie, ktoré ho rozhodia hneď ako ma v nich uvidí. Ešte nemali svoju premiéru, ale videl ich na jednej z kabínkových fotiek, keď som ich kupovala bez neho. Hneď sa mu zapáčili. Keď ma už vyhnal z môjho brloha bude trpieť ako pes na reťazi. Ešte ma bude prosiť aby sme ostali doma a ja v nich nikam nešla. Má čo chcel, idem von, v sexy šatoch, opätkoch a budem sa cítiť sebavedomo z čoho ho roztrhá. Viem, že Charles neznáša, to je keď idem von oblečená v krátkych šatoch, chlapec si vybral zlú ženu, ktorej bude rozkazovať.