Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

15.kapitola

Sedieť v aute s podstatne neznámym človekom by malo vo mne vyvolať pocity neistoty. Arthur sedel na mieste vodiča, riadiac auto do mne neznámeho cieľa, pokým som ja mala opretú hlavu o okno. Nepremýšľala som už viac nad následkami, ktoré môžu nastať. Premýšľala som nad tým čo sa stalo v spálni Charlesa. Jeho slová mi vŕtali hlavou, neustále opakujúc sa. Ľúbi ma. Priznal sa mi. Predniesol mi tieto dve zázračné slová ako na striebornom podnose. I keď sa mi z toho kolená podlamovali, nedokázala som sa mu hodiť okolo krku a odpustiť mu všetko čo mi urobil. 

Charles je jediný chlap, ktorému som odovzdala svoje srdce. Už pred tromi mesiacmi som bola ochotná sa odovzdať mu, aj po tých zlých skúsenostiach, ktorými som si prežila. Znásilnenie v mladosti na mne zanechalo veľké škody a stopy, ktoré nechcú zmiznúť. Od toho dňa som sa bála, prestala som veriť chlapom, ale pri ňom to bolo iné. Dokázala som sa mu otvoriť, rozprávať sa s ním, jeho dotyky mi nevadili, i keď mi sprvu boli cudzie po čase mi prišlo ako súčasťou môjho života. 

Všetko na čom sme pracovali zmizlo, udupal v noc kedy k nej vliezol do postele. Zlomil nie len mňa ale aj moje srdce, moje vnútro a predovšetkým moju dôveru. Rozprávam sa s ním, pretože ho chcem vo svojom živote. Nie som pripravená stratiť ďalšiu osobu mne blízku. Odpustila som mu čo urobil, ale nezabúdam. Stále to mám v hlave, pred očami sa mi objavuje on s ňou, ako sú nahí. Tejto predstavy sa nezbavím hádam nikdy, straší ma deň čo noc. 

Keď sa nad svojím životom zamyslím. Doteraz som verila len trom mužom. Dimitrijovi, Stevieovi a práve Charlesovi. Nikdy som nepociťovala dôveru k môjmu otcovi. Spätne keď sa na to pozriem tak mi aj prichádza prečo. Nevenoval mi toľko pozornosti, nedával mi dôvod na to aby som v ňom verila a dokázala mu vložiť svoj život do jeho rúk. Vždy som si dávala pozor na to kde a s kým idem. V túto noc som porušila všetky moje pravidlá. Sedím v aute s neznámym chlapom, ktorému nedôverujem. môže byť potencionálny nepriateľ a akosi necítim nič. Prvýkrát necítim strach. 

Môj telefón v lone bzučí ako splašený. Charles mi neustále volá, stále dookola, je neúnavný a vytrvalý, tak ako vždy. Povzdychnem si, keď sa znovu, už asi 10x rozsvieti môj telefón a ja zruším jeho hovor. Následne na to ho vypnem a hodím do priehradky predo mnou. 

"Mala by si mu to dvihnúť, inak vyhlási celosvetové pátranie a mňa dá ostreľovačom odstreliť." s úplnou vážnosťou prehovorí do ticha Arthur, ktorý zaparkuje na lúke. Obzriem sa von oknom, všade čierno, nič nevidím. Vyzerá to, že sme na lúke. 

"Tak si počkám kým ťa predo mnou neodstrelia." mrknem na neho vystupujúc z auta. Arthur ma nasleduje, zamkne auto a pristúpi ku mne. 

"Čo tu robíme a kde to vlastne sme?" spýtam sa ho. Po ceste som stratila pojem o čase ale aj mieste. Prestala som vnímať, dovolila som si vypnúť a zamýšľať sa nad jeho starším bratom. 

"Sme na mojom obľúbenom mieste. Musíme sa porozprávať Alina, nikde inde ako tu by som tak nerobil." natiahne ku mne ruku, moje telo ale nespolupracuje. urobím krok dozadu a podozrievavo sa na neho pozriem. 

"Neublížim ti pre boha. Kto by počúval to decko doma?" kývne hlavou do diaľky. "Sme na tej istej vlne, ako si povedala." v jeho očiach je uistenie, ktoré ma presvedčí dať svoju dlaň do tej jeho. Nechám sa ním viesť po tráve, až kým neprídeme k veľkej rozhľadni, ktorú si všimnem až teraz. Po schodoch prejdeme až na vrchol, kde ma pustí a rukami sa oprie o zábradlia a zapozerá sa na výhľad. 

Postavím sa vedľa neho a pozriem sa do diaľky. Celé mesto mám ako na dlani. Vidím ako je osvietené, domy a byty, ktoré ešte nespia ako majú rozsvietené svetlá. Je tu kľud pri ktorom v pokoji môžem sledovať mesto, v ktorom každý deň žijem. Tam kde je poväčšine dňa hluk, autá jazdia zo strany na stranu, trúbia, nadávajúci vodiči kričia cez otvorené okná, som nikdy nevidela v v takomto kľude. Nezastavila som sa ani na pár sekúnd a nepomyslela na to, aké je toto mesto keď je ponorené do tmy a ticha.