Nezastaviteľná |Charles Leclerc|

2.kapitola

Sedela som na posteli, pozerala som sa von oknom na vychádzajúce slnko. Hudba pomaly utíchala, ľudia odchádzali. Odhadovala som, že je cez šesť hodín ráno, kedy sa vyprázdňujú kluby a ženy chodia upratovať a neskôr dospať "prepracovanú" noc.  V tomto hluku sa spať nedalo, moja noc, ktorú som si podľa niekoho mala užiť a pospať si tak nastal presný opak. Spánok nedochádzal ani potom čo som si poštár dala na hlavu v snahe utíšiť neutíchajúci zvuk hudby. Spánok, ktorý neprichádzal mi dal možnosť premýšľať. Niekoľko hodín som sedela na jednom mieste a zamýšľala som sa nad svojím životom, radami, ktoré som počúvala od Zary, spomínala som si na chovanie Dimitrija. Je ťažké pospomínať si na veci, ktoré by mohli byť v danej situácií pre mňa dôležité ale keďže môj mozog je zablokovaný ťažko sa mi to robí. Myslím len na jednu vec. Ako sa odtiaľto dostať? 

Nič iné ma nezaujíma. Neplánujem tu robiť niekomu kurvu, tváriť sa šťastne a poslúchať chlapov na slovo a nechať im robiť si so mnou čo sa im zachce. Už nie, moje telo, moja voľba.  Za tým si pevne stojím. Viem, že ma to bude stáť veľa, musím byť pripravená na všetko. Na chlapov dotieravých, mysliac si, že sú dominantní ale aj na takých čo so ženou nevedia zaobchádzať. Už teraz viem, že neskončím dobre, moje podrezané ústa neostanú zatvorené a uvedomujem si, že nie raz skončím vo veľmi zlom stave. Na to všetko sa už teraz pripravujem aj keď nikdy sa na tieto situácie nedá dobre pripraviť. 

Slnko už bolo vysoko na oblohe, pretrvávalo tam dlhodobo a krásne mi do izby vnieslo trocha života. Toto miesto je mŕtve, zíva to tu zlou energiou ale aspoň pár lúčov slnka mi pomohlo nabrať energiu a silu do nového dňa. Pociťujem vnútorný smútok, ktorý ale najavo nemôžem dať. Musím byť silná, nebrať si veci, ktorú sa tu stanú k srdcu. Bude horšie a ja to viem, len si treba obaliť nervy, ktoré mne veľmi rýchlo rupnú a správať sa tak aby som sa odtiaľto dostalo čo najrýchlejšie. 

Pozorujem neurčitý bod na stene keď sa v zámku zašramoce, zámok cvakne a dvere sa otvoria. Hlavu otočím ku dverám, v ktorých stojí mladá hnedovlasá dievčina približne v mojom veku. Oblečená je veľmi vyzývavo, negližé v červenej farbe na jej pokožke priam svieti. Cez to má prehodení saténový župan, ktorý má nemá zaviazaný. Make-up má výrazný ale ten sa mi napodiv na nej veľmi páči a nehodnotila by som ho ako nevkusný. Čo bolo nevkusné boli jej lodičky na kilometrovej platforme. Očami prebehnem po jej tele, od hlavy až po päty pričom sa na konci zaškľabím. 

"Nepozeraj na mňa ako na odpad!" zavrčí na mňa nepríjemne. 

"Nepozerala by som sa ak by si ním nebola." odvetím nenútene a úprimne čo ju veľmi zarazí. Šok a hnev jej prebehnú v tvári a očiach. Zatne päste až jej hánky začínajú mať neprirodzenú bielu farbu. 

"Váž slová!!" vrčí ako besná. "Ja nie som tá, kto je tvoj nepriateľ, nerob si ich tu medzi dievčatami." upozorní ma a ja sa nad jej slovami zamyslím. Musím uznať, že má pravdu, nemala by som proti sebe štvať všetkých hneď v prvú sekundu čo ich uvidím. Musím zatnúť zuby a aj keď sa mi nepáči s kým sa rozprávam tak sklopím hlavu a prispôsobím sa. 

"Prepáč." prehovorím do ticha čím ju svojím ospravedlnením prekvapím. "Je to pre mňa stresová situácia a nezaslúžila si si ani môj pohľad ani moje slová. Ako sa voláš?" premáham sa a to veľmi ale keď sa an to pozriem z inej strany ani ona tu nemusí byť dobrovoľne. Dobre viem čo robí moja sestra, možno sa to stalo aj tento žene a je tu proti svojej vôli ale nemôže odísť, pretože by ju zabili. Tento biznis je jedno veľké prekliatie, z ktorého niet cesty von. Na všetko sa pozerám s horkou hlavou pritom by som mala spomaliť aby som sa ukľudnila a rozmýšľala s rozumom a nerobila zbytočné chyby, ktoré by ma mohli stáť veľmi veľa.