𝖟𝖑𝖔 𝖘 𝖐𝖗𝖎𝖉𝖑𝖆𝖒𝖏

14. Prvý konflikt.

Ďalej som nerozmýšľala a natiahla som si na seba šaty, lenže mi ich nemal kto zapnúť. Otočila som sa k posteli a hľadala som predmet, ktorý by mi mohol pomôcť. Počula som otvorenie dverí. Otočila som sa a bol to Klaus.
,,Zapneš mi ich?" spýtala som sa a otočila som sa chrbtom.
Podišiel ku mne a opatrne mi šaty zapol. Povzdychol si a hlavu si oprel o môj chrbát.
,,Dúfam, že neodchádzaš." zamumlal. Otočila som sa a on sa na mňa prosebne pozeral. To nemyslí vážne.
,,Nemôžem tu byť stále. Rodičia ani nevedia, kde som."
,,Je ti to jedno, že to nevedia." číta mi myšlienky, alebo som blázon?
,,To je možno pravda, no aj tak." ďalej sme sa o tejto téme nerozprávali, no dlho ticho neostal.
,,Stále musím premýšľať nad tým, že ti nevadí, kto som." povzdychla som si.
,,Naozaj sa ma nebojíš? Ani trocha?"
,,Och Pre Pána Jána, Klaus Mikaelson, prvotný upír, bojte sa." zasmiala som sa nad svojím herectvom. On zodvihol obočie a usmial sa.
,,Haha." neprišlo mu to smiešne? Som kráľovná vtipov, čo sa tejto veci týka.
,,Napadlo ma, večer by sme mohli ísť niekam na večeru. Máš pravdu, choď domov a večer o 7 ťa vyzdvihnem." povedal, ako keby ho môj názor vôbec nezaujímal.
,,Tak ako myslíš, pán Mikaelson." zachichotala som sa a pozbierala som svoje oblečenie zo zeme.
,,Nezabúdaj, že už aj ty si paní Mikaelsonová." naozaj je tak hrdý na svoje meno? Alebo len príliš nafúkaný.
,,Noštek dole Klaus, až ti nevystrelí do oblakov." bavilo ma podpichovať ho. Zavrtel hlavou a usmial sa. Zobrala som posledný kus látky zo zeme a dala som mu bozk na líce a odišla som z izby von.

Na chodbe bolo rušno. Od včerajšieho večera som z Klausovej izby nevyliezla. Všade chodili zrejme upratovačky a upratovali výzdobu. Jedna skoro do mňa narazila a čosi si mrmlala popod nos. Stretla som Elijaha.
,,Zdravím vás, Lily." povedal so skrytou dôležitosťou a pozrel sa na dvere za mnou. Trvalo mu asi dve sekundy než to pochopil.
Prikývol a nič ďalej nehovoril. Po chvíľke sa odvážil:
,,Poď, vyprevadím vás von." prikývla som a šli sme po chodbe smerom k schodom.
Na schodoch sa ma spýtal:
,,Všetci sme vás hľadali a aj Niklausa, no mysleli sme si, že vám iba z toho hluku prišlo zle. Vraj naň nieste zvyknutá." znova som prikývla, no zastala som.
,,Elijah, môžte mi týkať. Už ste predsa môj zať." prikývol a ja som mu podala ruku ako prvá.
,,Dobre teda." prikývol a potriasli sme si nimi.
Šli sme ďalej po schodoch až dole k východu.
,,Som rád, že Niklaus už má konečne niekoho, ako si ty. Si bystrá a vskutku krásna." povedal. Usmiala som sa a zakývala som mu.
,,Zbohom, Elijah." prikývol a odpovedal:
,,Zbohom." otvoril mi dvere a už som odchádzala cez ich krásnu záhradu domov.

Milý denníček.
Dnes je deň po svadbe a cítim sa vskutku zmätená. Niklaus vedel, že viem jeho tajomstvo. Taktiež vedel, že som čarodejnica. To nieje zhoda náhod. Skoro som zabudla napísať, že už kedysi som sa tešila z darčekov, no teraz som do vena dostala celý náš dom. Som šťastná. Teda dostala som ho ja s Niklausom, ak ide o to. No ak ide o priebeh svadby... Svadba bola... Dosť čudná. Aspoň pre mňa. Nebavilo ma to. Pre každú inú je to najkrajší deň v živote ženy. A pre mňa? Určite nie ten najlepší. Až na tú noc s Niklausom. Do šľaka... Bol naozaj dobrý.

Celý deň ku mne prichádzali návštevy pogratulovať mi k manželstvu a ja som ich gratulácie iba a iba prijímala. Matka s nimi koketovala a ja som sa iba nečinne pozerala. Tešila som sa, keď konečne večer odídem s Niklausom.

Večer o 7 prišiel tak ako sľúbil. Pozbierala som sa a šla som von. Nastúpili sme do auta a už sme šli.
Niklaus sa o čomsi, čo som nepočula rozprával so šoférom.
,,A kam to vlastne ideme?" spýtala som sa tak hlasno, aby to cez tú vravu počul.
,,Uvidíš." otočil sa a odpovedal. Prikývla som a pozerala som sa von z okienka. Za nami sa mihala krajina a domy našich susedov. Nikoho som tu popravde nemala rada. Boli príliš falošní.

Po niekoľkých dlhých minútach ticha auto zastalo. Niklaus vystúpil, obišiel auto a otvoril mi dvere.
Vystúpila som a obzrela som sa. Boli sme v meste. Aké nečakané. Ale do tejto časti mesta som moc nechodila, pretože tá bola skôr pre tých zazobaných boháčov. Drahé butiky pre dámičky a samé zlatníctva s drahými šperkami, ktoré som na sebe hádam v živote nemala. Ani som nemala tú česť dotknúť sa ich.
,,To... Ideme večerať sem?" spýtala som sa prekvapene.
,,Áno. Je to snáď prekvapivé? Pre moju už ženu, to najlepšie. Poď. Vyzeráš, že si tu nikdy nebola." a už ma viedol do vnútra reštaurácie.
Tak ako to tu vyzeralo z vonka, to bolo presne aj zvnútra. Krásne. Zlaté nábytky, osvietlené miestnosti s krásne prestretými stolmi. Boli tu iba ženy v šatách a muži v oblekoch. Obliekla som si svoje najlepšie šaty, ale aj tak som sa k nim nedokázala ani priblížiť. Bolo to tu také elegantné. Až príliš na dievča zo skoro chudobnej rodiny. Niklausova rodina bola priamy opak tej mojej.

,,Páči sa ti tu?" spýtal sa, ako keby si myslel, že nie.
,,Je to tu naozaj krásne." prikývol a čašník nás zaviedol k nášmu stolu. Bol prestretý bielym obrusom, so zlatými príbormi a zlatými taniermi. Na stole horel svietnik a bola tam veľká kytica bielych ruží.
,,Ďakujem." poďakovala som čašníkovi, keď mi odsunul stoličku, aby som si mohla sadnúť. Niklaus iba prikývol.
,,Potrebujeme sa porozprávať." navrhol Niklaus. Prikývla som a zložila som si ruky na kolenách.
,,Chcel by som odísť z mesta. Celý deň nad tým premýšľam." zvraštila som obočie.
,,Prečo?" spýtala som sa.
,,Otec. Tomu by si nerozumela. A chcel by som, aby si šla so mnou. S celou mojou rodinou." zodvihla som obočie a musela som sa napiť šampanského.
,,Nemôžem odísť. Ostáva mi posledný rok štúdia." povedala som a obzrela som naokolo.
,,Tak ho prerušíš." mykol plecami.
,,Ale ja nechcem." povedala som ostražito. Už predtým vedel, že chcem študovať. O čo mu teraz ide?
,,Štúdium proste nepreruším. Odíď si sám, ak chceš." a znova som sa napila šampanského.
Na Niklausovi bolo vidieť, že ho to naštvalo.
,,Pôjdeš so mnou a hotovo." mačkal obrus a pritom ma prepichoval pohľadom.
,,Nepôjdem." povedala som kľudne. V návale hnevu tresol rukou po stole a všetci v reštaurácii na nás čudne zazerali. Nahnevala som sa, zobrala som si kabelku a odišla som. Nebudem ho počúvať. Nie som jeho majetok.