𝖟𝖑𝖔 𝖘 𝖐𝖗𝖎𝖉𝖑𝖆𝖒𝖏

15. Škádlenie.

Počula som za mnou jeho kroky a musela som sa pousmiať, ako pes za fenou.
,,Lily mrzí ma to nechcel som na teba tak vyletieť." chytil ma za rameno a prinútil ma zastaviť sa.
,,Vedel si, že chcem doštudovať posledný ročník. O čo ti zase ide?" prevrátil očami.
,,Musím odísť stoj čo stoj. A musíš ísť so mnou. Musím odísť niekam, kde nás otec nenájde." nadýchla som sa.
,,Tak mi to vysvetli! Prečo musíš odísť?" zvýšila som hlas.
,,To by si nepochopila." zasmiala som sa.
,,Tak nikam nejdem." znova som sa otočila na odchod a on ma znova zachytil.
,,Dobre. Dobre... Vysvetlím ti to, ale nie tu na ulici. Pôjdeme ku mne." povedal a nakoniec som prikývla.

Nasadli sme do auta a šli sme.
Klaus ma chcel chytiť za ruku ale odtrhla som mu ju.
Povzdychol si a otočil sa teda k oknu. Kým mi to nevysvetlí, nechcem sa s ním o ničom rozprávať.

Prišli sme k domu Mikaelsonových. Počkala som kým Niklaus vystúpi. Obišiel auto, no keď sa chcel chytiť kľučky, otvorila som si ju sama a dverami som ho strelila do nohy. Zakňučal a ja som predstierala ospravedlnenie tak, aby to šofér počul.
,,Och Niklaus, prepáč mi, tak ma to mrzí, láska. Nebolí ťa to?" zohla som sa k nemu a vzhliadla hore. Usmiala som sa a znova som sa postavila. Obišla som ho a šla dnu.

Niklaus za mnou znova dobehol, aby mi otvoril dvere, no niekto bol skorší. Ako keby to bolo naplánované, dvere otvoril Elijah. Usmiala som sa naňho a poďakovala som. Otočila som hlavu a uškrnula som sa na Niklausa. Ten vyzeral naozaj vytočene. Zrejme nieje trpezlivý typ.

Už som to tu trocha poznala a tak som po schodoch vyšla sama. Otočila som sa do ľava a do tretej izby.
Znova tie dvere. Otvorila som ich a nahliadla som dnu. Vošla som a otočila som sa, aby som zavrela. Otočila som sa späť do izby a Klaus sedel na posteli.
Trocha som sa poľakala.
,,Uff." ufrkla som si.
,,Naozaj ste ma vyľakali, pán Mikaelson." povedala som so značným sarkazmom v hlase.
,,Už nežartuj a sadni si." prevrátila som očami a sadla som si na tú istú posteľ, z ktorej sme ráno vychádzali. Tak šťastní a bez žiadnych dôvodov na hádku.
,,No?" povedala som a on si povzdychol.
,,Do tohto mesta sme sa s mojími súrodencami prisťahovali pred dvoma rokmi. Neboli sme tu od počiatkov. Musíme sa stále sťahovať a ukrývať pred naším otcom. Mikaelom. Mikael je ešte horší než my. Vyrastať s ním bolo peklo, to mi ver. Chce nás zabiť a obzvlášť mňa. Práve preto musím odísť niekde inde, napríklad do Chicaga." povedal sklamano.
Nadýchla som a rozosmiala som sa. Niklaus nechápal.
,,Vtipná historka. Si pôvodný. Zabi ho."
,,Snažil som sa." povedal s úsmevom.
,,Ale nedopadlo to najlepšie. Počúvaj." povedal a chytil ma za ruku.
,,Nechcel som aby to bolo takto. Myslel som, že ten rok tu vydržíme. Ale okolnosti sa zmenili. A ak tu ostaneš, môže ublížiť aj tebe." vo vlastnej hlave som sa musela zasmiať. Akoby mohol?
Ale nemohla som to povedať nahlas.
,,Dobre. Pôjdem s tebou. Ale želám si, aby si nejakého záhadného profesora v Chicagu ovplyvnil, aby som mohla doštudovať tam." povedala som a on si povzdychol.
,,Nuž dobre. Ako si želáš." povedal a moju ruku pustil.

Na ďalší deň ráno som poraňajkovala u Mikaelsonovcov. Večer sme mali odísť. Rodičia ešte nič nevedia, asi ich trafí šľak, ale ako keby mi na tom záležalo.
Pri raňajkách boli všetci. Vyzerali duchom neprítomný, ale telom tu boli a sedeli ako päť peňazí.
,,Takže, večer odchádzame o ktorej hodine?" spýtala som sa a nikto dlhšiu dobu neodpovedal. Otočila som sa k Niklausovi a ten si čítal noviny. Cítila som sa, ako keby ma nepočuli. Pritom som vedela, že áno. Chystala som sa znova prehovoriť, lenže niekto ma odsekol.
,,O šiestej." povedal Elijah a vystrel si noviny. Polkla som a chytila som šišku a dala som si hryz.
,,O šiestej?" spýtala sa Rebekah neveriacky.
,,Dovtedy sa ani nestihneme pobaliť a..."
,,Najdôležitejšie veci sedia za týmto stolom, Rebekah." prerušil ju Elijah a zrak od novín odtrhol. Poskladal ich a položil na stôl vedľa svojho nápoja. Nápoja červenej farby.
Ruky zložil a položil ich na stôl.
,,Elijah som veľmi rád, že takto krásne rozprávaš o našej rodine, ale nebude teda potrebná aspoň jedna vec, ktorú Niklaus využíva na naše umlčanie?" povedal jeden z bratov. Kol. Zvraštila som obočie a pozrela som sa na Niklausa. Ten v tvárach zrudol.
,,O čo ide?" spýtala som sa ho a poťahala som ho za rukáv.
Nereagoval a prebodával svojho brata Kola pohľadom.
,,No? Len povedz." Kol ho naozaj dráždil.
,,Drž jazyk za zubami inak ťa..." povedal Niklaus no Kol sa zrazu usmial.
,,Inak čo?" skočil mu do reči a na tvári sa mu pohrával samoľúby úsmev.
,,To by stačilo, nemyslíte?" skočila do toho Rebekah. Vyzeralo to, že obaja bratia sa upokojili. Keby som tu nebola, hádam sa aj pobijú do mäsa a krve.

Nerozumela som tomu, ale zrejme to bude niečo, o čom mi Niklaus nechce povedať.
Doraňajkovali sme a Niklaus sa zdvihol od stola a odišiel ako prvý. Obzerala som sa navôkol a všetci boli rovnako zmätený, ako ja.

Taktiež som sa zdvihla od stola a bežala som za ním.
Bol v izbe a sedel na posteli. Popíjal whisky rovno z fľaše ako nejaký alkoholik.
,,Čo to robíš?!" zobrala som mu fľašu z ruky a on sa naštval.
,,Vráť mi ju!" zakričal, ako keby na tom záležal jeho život.
,,Nie." povedala som a usmiala som sa. On prevrátil očami a otočil sa mi chrbtom.
,,Zavrtela som hlavou a sadla som si vedľa neho.
,,Ty mi niečo tajíš. Nieje to tak?" spýtala som sa odvážne.
Povzdychol si.
,,Vedel som, že ti to došlo." vyzeral naozaj podráždene.
,,Myslím si, že keď si nahnevaný, tak si hladný. Na." odtiahla som svoj rukáv a ukázala som mu svoje zápästie.
,,Čo to robíš?" otočil hlavu a zazeral na mňa ako na blázna.
,,Viem, že chceš." povedala som.
Zaváhal, no nakoniec sa jeho oči podliali krvou. Nikdy v živote som toto nevidela. Nebála som sa. Veď pohľad do zrkadla by ma kedysi vydesil viac, než toto.