𝖟𝖑𝖔 𝖘 𝖐𝖗𝖎𝖉𝖑𝖆𝖒𝖏

13. Svadobná noc.

Klaus trocha otáľal a prvýkrát na jeho tvári bola vidieť nervozita. Lily sa mu vrhla okolo krku a pobozkala ho, ako keby sa poznali celú večnosť.
Všetci začali tlieskať ešte viac a Klaus sa nakoniec poddal.

Po obrade im všetci gratulovali.
Lilyina Matka a Otec. Potom sa Lily konečne zoznámila so zvyškom Klausovej rodiny.

Bol tam zrejme jeho ďalší brat.
,,Ahoj, ja som Kol." podala mu ruku a on ju pobozkal, ako najväčší gentleman.
,,Som rád, že ťa už konečne spoznávam. Nerozumiem týmto spôsobom." zavrtel hlavou.
,,Aj ja som rada, že ťa spoznávam." priznala Lily.
Klaus ju chytil za ruku a preplietol si s ňou prsty. Lily naňho zdvihla svoj pohľad a on sa usmieval na svojho brata, ako keby sa nič nedialo.

Nakoniec sme všetci šli k Mikaelsonovcom na hostinu. Bolo tam naozaj všetko. Mali krásny dom. Bola som naozaj prekvapená.
,,Máte naozaj krásny dom." zašepkala som Klausovi a vedela som, že normálny človek by to prepočul.
Ale on nie.
,,Už je aj tvoj. Nasťahuješ sa ku mne." to mi oznamuje len tak?
Prikývla som a kráčali sme do sály.

Celý večer bol fajn. Jeho rodina bola vtipná. Hlavne Kol. S Niklausom sa tak smiešne škádlili. Ako malé deti.
Rebekah s Elijahom sa celý večer iba tak neutrálne usmievali.

Prelom večera mal zakončiť náš spoločný tanec s Niklausom. Zodvihol sa od stola a vyzval ma k tancu.
,,Aj keby si napríklad nevedela tancovať, budem ťa viesť. Som obstojný tanečník." usmial sa a ja som jeho ruku vrúcne prijala.

Musela som uznať, že ako tanečník obstál.
Viedol ma po parkete a ani sa nepozeral pod nohy. Šlo mu to naozaj výborne. Ale za tie roky predsa musel nabrať nejakú prax.
Celý čas sa mi pozeral do očí a mala som pocit, že chcel, aby som sa ja dívala do tých jeho.
Na parket povstali všetci v miestnosti a pridali sa k nám. Už som sa cítila viac uvoľnene, keď sa na mňa každý nepozeral. Viem, je to moja svadba ale... Neviem. Prečo som zrazu taká... Neistá? Nikdy mi sebavedomie nechýbalo. Ako aj mohlo? Som démon. Som stelesnenie zla. Kazím mu aj posledné šance na záchranu. Prečo? Neviem.

Tanec sa skončil a všetci sa svojim partnerom uklonili. Klaus sa na mňa usmial, no mňa prepadli výčitky. Má celý život pred sebou, a ja robím toto. Možno má ešte šancu na záchranu a ja ho skazím. Prečo na toto myslím? Nie som taká. Nezaujímam sa o druhých. Užiť si a nechať tak.
,,Si najkrajšia nevesta, Lily." povedal Klaus a ja som nahlas pregĺgla.
Nechcem tu byť. Nechcem byť na najdôležitejšom dni v ľudskom živote.
,,Koľko je hodín?" spýtala som sa a na jeho poznámku som neodpovedala. Začala som sa obzerať po hodinách. Chcela som koniec tejto maškarády.
,,Málo. Už tu nechceš byť?" ako to vie?
,,Ja... Neviem." znova som sa obzerala.
,,Pôjdeme." povedal.
,,Nechceš tu byť?" spýtala som sa. To kvôli mne chce odísť?
,,Nebudem tu predsa sám, Lily. Sme manželia." povedal s úsmevom.
,,Máš pravdu." uznala som a chytila som ho za ruku a šla som s ním hore po schodoch. Nepoznala som to tu, ale vedela som, že tu už viac nechcem byť.
,,Počkaj." povedal, keď sme boli už skoro hore.
,,Ukážem ti moju izbu." prešiel okolo mňa a teraz ma viedol po bielych schodoch on.
Na vrchnom poschodí bola chodba a s ňou po stranách rozmiestnených asi desať miestností. Desať dverí, so skrytými tajomstvami za nimi.
,,Poď." zaviedol ma do tretích dverí po ľavej strane.
Otvoril ich a pustil ma dnu ako prvú. Vošla som dnu a bola tu priestranná izba s veľkou posteľou, s poličkou kníh (skôr knižnicou) a stolom na pravej strane. Za stolom bola stolička, a za stoličkou veľká skriňa z masívneho dreva.
Všetko tu vyzeralo masívne. Aj posteľ. Steny izby boli krémovej farby, no jej kontrast bol dosť tmavý. Jedno okno so závesom, ktorý bol zatiahnutý. Záves bol tmavožltej farby, ktorý s krémovou farbou stien vynikal.
,,Máš to tu pekné." poznamenala som a už som kráčala ku knižnici.
,,Rada čítaš?" kráčal za mnou.
,,V knihách sú slová, a v slovách sú múdrosti. Kto číta, je múdry. Nevedel si?"
,,Pýtal som sa síce niečo iné, ale v tvojich odpovediach sú pravdy." uznal mi.
,,Áno, rada čítam. Chodím do dievčenskej školy, kde musím čítať stále. Ale nevadí mi to." mykla som plecami a vybrala som knihu z poličky.
,,Grimoár." prečítala som nahlas a zfúkla som z jeho chrbáta prach.
,,Patril mojej matke." poznamenal a pohladkal jeho obal.
,,Počula som o nich. Vraj ich moc nieje." otvorila som ho a prezerala som si jeho nažltlé stránky.
,,Ako čarodejnica by si to mala vedieť." otočila som hlavu a na jeho perách sa pohrával úsmev.
,,Ako to vieš?" urobila som krok dozadu a knihu som zatvorila.
,,Bennetová." zavrtel hlavou pri mojom zmätenom výraze.
,,Dlhý rod čarodejníc. Poznám vás. Už podľa mena som vedel, čo si zač. A predpokladám, že aj ty vieš čo som zač. Čo sme my zač." pojem my naozaj zdôraznil.
Zasmiala som sa a jazykom som zaprela do svojich očných zubov, ktoré mi pripomínali, čo je vôbec zač. Ale ja som pritom horšia.
,,Áno." povedala som ľahostajne, a tak prosto, ako som to dokázala iba ja.
,,Nedesí ťa to?" ostal prekvapený. Po prvýkrát.
,,Nie. Prečo by malo?" spýtala som sa rovnako ľahostajne, ako predtým.
Mykol plecami a ja som znova otvorila Grimoár.
Otočila som sa k nemu chrbtom a čítala som.
Počula som dva kroky smerom ku mne, a taktiež som niečo ucítila. Jeho prítomnosť na mojom krku.
,,Už sme manželia." šeptal. ,,Chcem toho využiť čo najviac." a bozkával ma letmo na krk. Zodvihla som hlavu a zatvorila som oči. Ústa som mala pootvorené.
Otočila som sa k nemu a jeho pohľad naznačoval všetko. Vášnivo som ho pobozkala a ani neviem ako, a už sme ležali v posteli.

Ráno som sa prebudila v prestieradlách a v periu. Toto bola naozaj divoká noc. Zodvihla som sa z postele a ako prvé som hľadala Klausa. Nebol k nalezeniu. Znova som si ľahla a premýšľala som. Prvá noc. Bolo to... Dobré. Na obyčajného smrteľníka... I keď v tomto svete je viac než smrteľník. Je prvotný upír. Ale ja som mocnejšia. Mocnejšia, než celá jeho rodina.