𝖟𝖑𝖔 𝖘 𝖐𝖗𝖎𝖉𝖑𝖆𝖒𝖏

16. Nedôveryhodnosť.

Už viac nedokázal odolať a vyceril biele, ostré zuby. Boli krásne. Istým spôsobom ma fascinovali, až kým sa mi nezarili pod kožu. Bola to naozaj bolesť, naozaj. Keď som bola v pekle, bolesť som necítila. Cítila som ju iba v Raji, keď som bola nevinný človek. Keď mi vtedy Adam zlomil rebrá. Ale na to si už nepamätám. Ale táto bolesť je prítomná a mala som pocit, že nikdy neskončí.
Ale nechcela som Klausa odradiť. Vyzeral, že si to užíva. Po pár sekundách prestal. Rudá krv sa mu valila z úst na bielu košeľu.
,,Konečne poriadne raňajky." povedal a jeho žilky sa stiahli. Utrel si z úst krv prstom a olízol ho.
,,Sľúb mi, že budem jediný, komu budeš dávať svoju krv. Ani nevieš, aká je dokonalá." skryvila som peru a na ranu som si pritlačila.
Niklaus sa postavil a usmial sa na mňa. Pohladil ma po tvári a spokojne odišiel. Ranu som si ošetrila a zaviazala. Dala som si šaty s dlhým rukávom, aby nebolo nič poznať.

Vyšla som z izby von a všetci sa balili. Videla som kola, ako má na nejakom stroji na kolieskach celý klavír. Čí je to klavír? Z koho izby ho vezie? Šla som sa pozrieť.

V tejto izbe bolo veľa podobných nábytkov, ako bol ten klavír. Starodávne skrine, starodávne poličky a vitríny. Písací stôl s písacím strojom.
Vošla som dnu a ostala som v nemom údive.
Čia je táto izba?
,,Čo robíš v mojej izbe?" otočila som sa a zamnou stál Elijah.
,,Ach. Ja len... Bola som zvedavá." nechcela som, aby sa hneval. Neviem prečo, ale záležalo mi na tom.
,,Nemysli si, že sa hnevám. Zvedavosť je normálna a priam zdravá. Poď ukážem ti niečo." povedal a viedol ma k jednej skrini.

Keď sme k nej prišli, odtiahol ju a za ňou boli dvere. Drevené dvere so zlatou kľučkou. Z vačka vytiahol malý, rovnako zlatý kľúčik a vložil ho do dierky. Dvakrát otočil a odomkol. Dvere otvoril a pustil ma dnu ako prvú.

Ako som vošla dnu, zbadala som farebnú miestnosť. Bola malá a bolo v nej veľa vecí. Veľa plátien, veľa obrazov a jeden stôl. Na stole bolo plátno a vedľa neho v pohári asi desať štetcov. A farby.
,,Čo je toto za miestnosť?" prechádzala som palcom po obraze na stole.
,,Toto je Niklausova miestnosť. Rád sa sem ale chodím pozerať. Má tu vchod aj zo svojej izby." povedal a ukázal na malé dvere na opačnej strane izby.
,,Niklaus maľuje?"
,,Nevyzerá na to, však? Áno, ako jediný z našej rodiny." povedal Elijah a usmial sa do zeme.
,,Ak si to tu chceš prezrieť, pokojne. Ale ja už musím ísť." povedal a naliehal.
,,Nie, nie. Pôjdem." povedala som a už sme z izby vychádzali. Napokon ma napadlo, čo budem iné robiť? Ostanem tu chvíľu.
,,Alebo vieš čo?" spýtala som sa a on zastal a otočil sa.
,,Na chvíľu tu zostanem. Prezriem si obrazy." usmial sa a prikývol. Vyšiel von a dvere zatvoril.

Prezerala som si obrazy a čas utekal naozaj rýchlo. Bolo ich tu naozaj kopa. Niklaus kreslil všetko. Rodinu, prírodu, portréty a aj abstraktné obrazy.
Veľa kreslil veci, ktoré ani nedávali zmysel, len pre neho to malo skrytý význam.

Po asi dvatsiatich minútach som vyšla von a prišlo mi čudné, že v dome je až podozrivé ticho. Podozrivé na rodinu upírov. Zvraštila som obočie.
Posunula som skriňu späť na miesto a vyšla som z Elijahovej izby von. Ticho. Ako ticho pred búrkou.

Zišla som po schodisku dole na chodbu. Z vedľajšej miestnosti som počula hádku. Spoznala som Klausov a Rebekin hlas.
,,Ako si mohol? Si obyčajný parchant!"
,,Ty sa do toho nestaraj sestra, inak budeš ďalšia!" zakričal Klaus výhražným tónom. Po špičkách som docupitala k dverám, ktoré ma od miestnosti delili.
Stratila som rovnováhu a trocha som do nich buchla.
Nastalo ticho. Dvere sa pomaly otvorili a ten vŕzgot bolo naozaj počuť.
Rebekah rozhodila rukami a so slzami v očiach ma nahnevane obišla.
Otočila som sa za ňou, ale ako keby bola na mňa nahnevaná.
,,Čo sa stalo?" spýtala som sa Klausa. Neodpovedal a obišiel ma rovnako ako Rebekah. Nedávalo mi to zmysel. Čo sa za tú dobu udialo? Čo Klaus spravil? Bude ďalšia z koho?

Večer prišlo auto a nejaký páni nám pomohli naložiť batožinu do kufra. Rebekah bola nahnevaná.
Na prekvapenie sme šli limuzínou, kde boli dve a dve sedadlá oproti sebe. Ja som si sadla naľavo vedľa Niklausa a Rebekah oproti mne. Celú cestu boli obaja ticho. Rebekah sa celý čas pozerala do okna.
,,Kde je Elijah s Kolom?" spýtala som sa oboch, ale ani jeden neodpovedal. Zdalo sa mi, že Rebekah sklonila hlavu viac do zeme.
Klaus sa taktiež pozrel do okna a drkotal čeľusťou.
Nerozumela som.
Po pár minútach som sa naozaj nahnevala, že ma obaja celý čas ignorujú. Už od poobedia.
,,Čo sa medzi vami stalo? Počula som vás hádať sa! Nie som sprostá." povedala som s rozčúlením v hlase.
Rebekah sa zamračila a pohľadom prebodávala Klausa.
,,Čo si spravil?" spýtala som sa ho.
,,Kde je Elijah s Kolom?" potom mi to došlo.
,,Čo si im spravil?!" zvýšila som hlas. Štvalo ma, že mi neodpovedal.
,,Nič!" prekričal ma.
Kričal ako zmyslov zbavený.
Neveriacky som zatočila hlavou a otvorila som dvere za jazdy.
,,Čo robíš?!" zakričal a zatvoril ich.
,,Ak mi nepovieš, čo sa stalo, nemáme sa o čom viac baviť!" navrela mu žila na krku a posadil sa do sedadla.
,,Prebil som im srdce dýkou." priznal kľudne. Ako keby to robil bežne.
,,Čože?" nerozumela som.
Rebekah sa do očí vhrnuli slzy a hnev.
,,Je to debil! Myslela som si, že si sa zmenil Niklaus, ale hovno!" kričala Rebekah. Jej slovník ma zaskočil. Takto nehovorila.
Klaus sa zasmial a ďalej neodpovedal.
,,A kde sú?" spýtala som sa.
,,Sú za nami v tom veľkom aute. Pekne v rakvy." povedal s úsmevom.
,,V rakvy! Áno! To Niklaus jediné vie! Nevie sa postaviť problémom čelom a tak ich obchádza! Elijah za to nemohol." kričala Rebekah nahnevano. S autom to zatriaslo.
Chytila som sa strechy a Niklaus spozornel.
Zastali sme.
,,Už sme tu?" nieje možné, aby sme za takú krátku dobu boli v Chicagu. Čo nás teda zastavilo?