Bad Boy.Good Lips

17.Kapitola

Lottie...

Rozbehla som sa za svetlom v tmavej chodbe. Bežala som tam. Zdalo sa že sa ešte viac vzďaľuje. Zastala som. Svetlo sa približovalo až som uvidela to... Pred čím som utekala. Zrkadlo.

Bolo predo mnou a keby sa pohnem čo i len o milimeter tak sa ho dotknem. V zrkadle som videla seba. Som to ja? Alebo Jessica. Nebola som si tým istá. Zavrela som oči a keď som ich znova otvorila v zrkadle bol Eliott. Cúvla som a narazila som do zrkadla za mnou- kde sa tam vzalo? Zrkadlá...boli všade a v nich Eliott. Čo to má sakra znamenať? Do jedného zrkadla som skočila keď v tom...

Otvorila som oči a nado mnou sa skláňala moja matka. Už ubehli týždne od chvíle čo som sa dozvedela o Eliottovi. No dozvedela som sa od mami celú pravdu...

"Zase si kričala zo spánku..." šepla a sadla si vedľa mňa. Ja som sa tiež posadila. Vlasy sa mi lepili na pokožku a studený pot mi stekal po chrbte.

"Je mi to ľúto ... Mala som ti to povedať..."

"Mami... Toto robíme každé ráno. Ospravedlňuješ sa mi. Potom mi je ešte horšie a celí deň som v depresii. Ak chceš môžeme v tom pokračovať..." zavrčala som.

"Dnes nie... Mam pre teba prekvapenie..."

"Ďalšieho zatajeného súrodenca? Vypíš mi prosím listinu..."

"No tak Lottie..."

"Som Charlotte..."

Nespoznala som vlastný hlas a sklopila som zrak. Mama mi do rúk vložila obálku.

"Čo to je?"

"Mám známeho na Oxforde, pozívajú ťa na stáž na leto..."

"Nejdem..." povedala som prosto.

"Prečo nie? Keď si bola malá tak si po tom túžila"

Ešte viac som posmutnela a v hlave sa mi premietala spomienka z pred pár rokov. Bolo mi asi 10 rokov. Prišla som zo školy a v ruke som mala vysvedčenie. Samé jednotky. Otec si ma posadil na koleno a pýtal sa ma čím chcem byť. Odpovedala som že "princeznou" on sa len zasmial zo slovami "tou už dávno si, teraz začni premýšľať o výške" pamätám si ako som premýšľala. Bola som malá a moc som nemala prehľad o školách. Odpovedala som "chcem ísť do Rokfortu" znova sa zasmial.

"A čo tak Oxford?" znelo mi to veľmi podobne a tak som na to kývla.

"Keď budem veľká...tak idem na oxford!" vyhlásila som a mama na schodoch sa zasmiala.

Táto stáž je len malinký krôčik pre moju budúcnosť ale... ale nechce sa mi tam. Inokedy by som skackala až po strop ale teraz chcem len ležať.

Mama ma prerušila z premýšľania: "Aspoň si to premysli." obálku položila na nočný stolík vedľa raňajok ktoré tam na mňa čakali. Odišla a zostal tu po nej len smrad z parfumu.

Tee...

"Je neskoro...ani si sa o to nepokúsila!" vyčítal mi otec.

"Prepáč otec. Ja som nemala čas... Bola preč"

"Ja som nemala čas!" zopakoval trocha ironicky a päsťou buchol do stola, chvíľu premýšľal a potom na stôl z hukotom položí pištoľ.