V Prokletí Veršů [ DOKONČENO ]

More sviec

Čo, či koho každý deň vidíme,
môže sa nám pred očami kedykoľvek pominúť.
Strach zo straty určite každý poznáme,
keď drobná svieca života pohasne.

Žiaľ, či smútok len,
zužuje nás neprestajne.
Prebudí sa v nás pocit prázdnoty nevítanej,
rýchlo a isto klíčiacej.

Chceme plakať, potom zasa kričať.
Prečo sa to prihodilo práve nám, neni tak?
Slovo ľútosť ignorovať chceme,
ďalej žalostne nariekame.

Jedna svieca za druhou postávajú,
horia všetky spolu.
Raz za čas jeden ohník slabo zaplápolá,
niekedy navždy vyhasne. . .

Pohltí ju tma, plížiaca sa temnota.
S kosou v kostnatej ruke, zavíta na loďke smrť.

Možno je to trochu prehnané, no každý tieto pocity prežíva inak. Iba som opisovala to, čo som ja sama nikdy poriadne nezažila. . . Som za to samozrejme rada, veď kto by nebol.
Rodina je najviac, na prvom mieste. Majme svojich príbuzných radi a trávme s nimi ten drahocený čas, pretože nikdy nevieme, kedy sa môže všetko pokaziť.

Prajem vám všetkým krásny a plný radosti deň <3. Viem, že to niekedy neni ľahké, no verte mi, smútok a šťastie musia byť vyrovnané.
Je to ako jing a jang. . . Jeden bez druhého nemôžu existovať. A neni to ani natrvalo ;).