V Prokletí Veršů [ DOKONČENO ]

Les stratených

Blúdim, blúdim po lese.
No života vo mne niet.
Mysľou sedím v stratenom kresle,
A v mojom srdci už aj hudba prestáva znieť.

Som stratená, nenávidená a tak závislá na šťastí.
Že neviem už bez neho žiť,
Moje srdce prestáva biť,
Chcem sa pred krutou realitou skryť.

Nevidím si ani na špičku nosa,
Kráčam po studenej hline bosá.
A predo mnou je iba tma,
Iba tma, plná zla.

Stále bezmocne kráčam vpred,
Hoci už nemôžem!
Bojím sa, že z tohoto lesa nikdy nenájdem koniec.
Slzy sa mi po líci gúľajú, aj keď im to nekážem.

Už nemôžem! Som príliš slabá!
Som opustená, a tak prázdna.
Myseľ mám zastretú, iba oči sa do tmy pozerajú,
A moje pery ticho stonajú.

Existuje z tohoto lesa východ?
Alebo je to len nekonečný prechod cez utrpenie?
Kto vie. Možno som práve zistila, ako vyzerá úplné ochabnutie.

Blúdim, blúdim po lese stratených,
Patrím medzi ne, medzi prekliatych.
Zo života mi dávno utiekla vášeň,
Ako som predtým mohla byť šťastná? Stále nad tým žasnem.

A tak ďalej iba blúdim, blúdim po lese stratených,
Nemám hlad ani smäd,
Nepatrím medzi šťastlivcov nájdených.
Dávno ma opustil môj vnútorný stres,
Už šťastných chvíľ, pre mňa niet.

A preto iba blúdim, blúdim po lese stratených,
Som už iba človek pomätený.
A tak iba kráčam, kráčam vpred,
Chcem znova nájsť pre svoju budúcnosť, šťastnú predpoveď.

Toto som našla v mojej miny knihe Srdce života. Ani som nevedela, že som tam niečo takéto niekedy dala XD. Každopádne to viac patrí sem, ako tam.

Pekný deň <3.