DOTYK ZLA

1.

Ostré slnečné lúče mi prenikali do izby. Osvetľovali každý jeden centimeter mojej izby. Ani moja posteľ nebola výnimkou. Slnko mi tak silno svietilo do očí až som si musela schovať tvár do vankúša.

,,Arwen, zlatíčko, je čas vstávať," ozval sa od dverí veselý hlások mojej najmilovanejšej slúžky- Elmiry.

,,Ešte päť minút, prosím," nezrozumiteľne som zamrmlala do vankúša. Nechcelo sa mi vstávať z mojej vyhriatej postieľky.

,,Tak dobre, idem ti zatiaľ pripraviť kúpeľ." Hneď, ako to dopovedala som počula buchnutie dverí a tečúcu vodu.

Nechcene som sa postavila a ponaťahovala si stuhnuté kosti. Každé ráno sa budím celá rozlámaná. Akoby ma prešlo celé stádo koni.

Pri pohľade do zrkadla som tlmene vykríkla.

Vlasy som mala v katastrofálnom stave. Moje kučeravé vlasy boli ako balón. ,,Och, bože," zašepkala som zhrozene. Musela som odvrátiť zrak, inak by som sa asi rozplakala.

,,Kúpeľ máš-" Zasekla sa. Pozerala na moje vlasy ako na ducha. ,,Tak to dá veľa roboty," prišla ku mne a chytila mi prameň, ktorý som mala voľne spustený pri tvári. ,,Ale skrotíme to."

,,Tieto hady raz skrotím navždy," zamrmlala som. ,,Idem si dať tú kúpeľ," oznámila som jej a stratila sa v kúpeľni.

Zhodila som zo seba svoju nočnú košieľku a naskytol sa mi pohľad na moje telo. Zo včerajšieho tréningu mi zostalo veľa modrín. Kolená som mala celé pooškierané a aj ruky. Na ramene sa mi črtala veľká modrina, ktorá mi zostala od Juliena a aj na boku. Kto by povedal, že trénovať s bratmi bude tak bolestivé?

Takmer som slastne zavzdychala, keď som sa až po krk ponorila do teplej vody. Milujem, keď Elmira pripraví levanduľový kúpeľ. Vždy sa cítim neskutočne oddýchnutá a kľudná.

Dnes ma čaká ďalší tréning s bratmi. Julien a Toran mi dávajú riadne zabrať. Moja staršia sestra, Rosalie im vždy hovorí, aby na mňa tak netlačili, ale oni ju nepočúvajú. Tvrdia, že mi to prospieva. Nevadí mi to, ale niekedy sa to nedá vydržať. Idú na mňa prirýchlo.

Po dlhom kúpeli som sa zabalila do mäkučkého rúžového županu a vybrala sa za Elmirou.

Posadila ma na stoličku pred zrkadlo a začala mi rozčesávať vlasy. Občas som skrývala tvár v bolestnej grimase, ale bola som už zvyknutá. Takúto rutinu mám každé jedno ráno. Narodiť sa kučeravá  je to najhoršie, čo vás v živote môže postihnúť. Sestra mi stále vraví, aké úžasne vlasy mám a, že aj ona by také chcela. Vôbec netuší, aké to je hrozné. Tá bolesť pri rozčesávaní, ranné prebudenie sa a tá robota pri tvorení nejakého účesu. Občas sa viac cítim ako bosorka a nie férka.

,,Prepáč," ospravedlnila sa mi už asi po stýkrát moja slúžka, keď ma silnejšie potiahla za vlasy a ja som zjojkla.

,,To je v poriadku," usmiala som sa na ňu v odraze zrkadla. Moje gaštanové vlasy mi zapletala do vrkoča tak ako vždy, keď som mala tréning.

,,Si krásna, Arwen," zašepkala a vrkoč mi upevnila gumičkou.

Elmira sa ku mne správa viac ako matka k dcére než slúžka ku princeznej. Neberiem jej to za zlé. Kedysi mala dcéru, ale zomrela ešte, keď bola maličká. Mala vážnu chorobu, ktorú nedokázala poraziť a bohužiaľ zomrela. Nemala ani tri roky a už si ju bohovia vzali do neba. Bola som malá, no pamätala som si ju. Jej veľké čokoládové oči plné nevinnosti aj jej blonďavé vlásky. Vyzerala ako anjel.

,,Ďakujem," pozrela som jej do modrých očí. Zaleskli sa jej v nich slzy. Postavila som sa a pevno ju objala. Viem prečo plače. Presne o tri dni to bude osem rokov, čo nás jej dcérka opustila.

,,To bude dobré," chlácholila som ju. Viem si predstaviť, čo musí prežívať. Tak, ako každú matku bolí strata jej dieťaťa. Elmira nemôže mať deti. Raz sa jej podarilo otehotnieť, ale ako naschvál musela zomrieť. To bolo aj posledný krát, čo mohla mať dieťa.

Odstúpila odo mňa a zotrela si slzy. ,,To je v poriadku. Chápem to. Mne nie je súdené byť matkou."

,,Takto nehovor," pozrela som na ňu. ,,Verím, že jedného dňa znova otehotnieš a narodí sa ti dieťatko, ktoré ti už nikto nevezme," ruku som jej položila na jej útle rameno.

,,Si naozaj úžasná, Arwen, ale mne osud nepraje mať dieťatko. Už som sa s tým zmierila."

Chcela som jej na to niečo povedať, ale nedokázala som nájsť správne slová. Elmira je skvelá. Nie je fér, že nemôže mať deti. Nepoznám féra, ktorý by si zaslúžil mať svojho potomka viac ako ona.

,,Na vešiaku v skrini máš nachystané oblečenie na tréning," povedala sucho a opustila moju komnatu.

Bez slova som otvorila dvere svojej skrine z dubového dreva. Na vešiaku som mala povesené oblečenie, ktoré zvyčajne nosím na svoje tréningy.  A okrem toho som tam mala plno šiat každej farby, na ktorú len pomyslíte.

Zobrala som si oblečenie a skriňu som zavrela. Moje tréningové oblečenie sa skladalo z obyčajných hnedých nohavíc, v ktorých sa mi dobre pohybuje a ďalej z čierneho obyčajného trička, bezprstových rukavíc. A nesmeli chýbať moje obľúbené čierne kožené topánky.

Musím sa priznať, že takto sa cítim viac sama sebou ako v tým prečačkaných nariasených šatoch, v ktorých sotva dýcham, a to ešte nehovorím o topánkach, do ktorých ma Elmira vždy núti sa dostať. Tesný korzet, ktorý mi nedovoľuje sa poriadne nadýchnuť, by som najradšej zo seba strhla, ako zviera. V črievičkách ma vždy bolia nohy viac ako po tréningu. Navždy budem obdivovať férky, ktoré v nich dokážu pretancovať, ba aj celú noc.

✮

Kožené topánky vulgárne narážali na mramorové schody, po ktorých som kráčala. Zanechávali presne ten zvuk, ktorý dokázal vytočiť moju matku do nepríčetnosti.

Stráže mi otvorili dvere a ja som vošla dnu. Do jedálne k mojej rodine. Ako vždy všetky pohľady boli na mne. Toran na mňa pozrel, no hneď odvrátil zrak a začal niečo horlivo rozprávať otcovi, ktorý bol oblečený ako prostý fér. Nemal na hlave korunu zdobenú drahokamami alebo honosné prstene. Mal na sebe bielu voľnú košeľu, ktorá nebola upravená tak ako vždy.

,,Čo to máš zase na sebe?" Spýtala sa hneď moja matka, ako ma zbadala.

,,Aj tebe dobré ráno," sladko som sa usmiala a sebavedomo som prešla okolo nej až na svoje obvyklé miesto, hneď vedľa Rosalie.

Vražedne na mňa hľadela. Jej hnedé oči ma prepaľovali. ,,Mala by si sa začať správať ako princezná. Ty nie si žiadny bojovník a nikdy ním nebudeš."

,,Mala by si pochopiť, že ja nebudem celý život nosiť nariasené šaty a tancovať s férmi z iných kráľovstiev. Chcem robiť niečo iné, niečo užitočné a nie sa vykrúcať v strede sály a rozdávať žiarivé úsmevy," zamračila som sa na ňu.

Z ruky jej vypadla strieborná vidlička a s cinknutím dopadla do taniera. ,,Si princezná Elvenu a mala by si sa tak aj správať." Prudko odsunula svoju stoličku. Škrípavý zvuk mi okamžite vytvoril husiu kožu.

,,Dúfam, že jedného dňa dospeješ a budeš robiť to, čo sa od teba, ako od princeznej vyžaduje." A s tým opustila jedáleň.