DOTYK ZLA

21.

,,Arwen!" Vykríkla moja sestra skôr, ako sme obaja vošli do siene.

Vrhla sa mi okolo krku tak silno, že ak by ma Toran nezachytil spadli by sme obe na zem.

,,Aj ja ťa rada vidím, ale strašne ma drvíš a nemôžem dýchať," priškrtene som jej povedala a snažila sa odtiahnuť.

Okamžite povolila svoje zovretie a odstúpila o kúsok ďalej. Mala na sebe krásne bledučko fialové šaty, ktoré boli ozdobené výšivkami a obrovskú nariasenú sukňu mala dvakrát väčšiu ako kedy som mala ja.

,,Prepáč, Arwen. Chýbala si mi," smutne sa usmiala a kútikom oka pozrela na Torana, ktorý nás pozoroval.

,,Vy dvaja spolu? Asi ma šiali zrak," okamžite si pretrela oči a opäť pozrela na nášho brata. ,,Och, takže ma nešiali zrak! Odkedy sa vy dvaja rozprávate?" Ukázala na nás prstom.

So smiechom som ju chytila za jej útle rameno. ,,Teraz nie, Rose. Všetci nás počujú."

,,A kde si bola, Arwen? Ublížil ti niekto?"

Pokrútila som hlavou a na perách sa mi sformoval maličký úsmev. ,,Som úplne v poriadku."

,,A kto je ten fešák, čo je s otcom?" Žmurkla na mňa a zachichotala sa.

,,To je Eris a-" Priamo pri Toranovom boku sa rozbilo okno na milión kúskov. Jeden z úlomkov mu pretrhol košeľu na ramene.

,,Arwen, okamžite choďte do siene," zasipel náš brat a chytil si rameno.

Odniekiaľ prišla tak silná rana, že mi z toho zahučalo v ušiach. Neváhala som ani na sekundu. Okamžite som chytila Rosalie za ruku a rozrazila som dvere, ktorými sme prišli i vyšli.

Matka vyzerala zdesene a to Toranove dievča taktiež. Krčili sa za trónom a z úst toho dievčaťa vyšiel tichý vzlyk. Eloria sa vyparila aj s Julienom a nechali ich tu samé.

,,Vezmite Rose a choďte sa skryť do bezpečia. Hneď!" Rozkázala som vyzúvajúc si topánky. Keby som len teraz mala na sebe niečo iné ako tieto šaty..

Opäť sa ozvala ohlušujúca rana, no tentokrát to bolo hneď nad našimi hlavami.

,,Okamžite odtiaľ zmiznite!" Vykríkla som a schmatla Rose za ruku. Obe sa rozbehli k nám a práve včas.

V streche sa objavila obrovská diera, vďaka ktorej sme ako-tak videli na oblohu. Prižmúrila som oči, aby som cez ten dym lepšie videla. Všimla som si lietajúcu postavu, ktorá sa usmievala a odhaľovala svoje zuby.

,,Kde je ten prekliaty bastard, Eris?" Ozval sa mocný ženský hlas. Ohnivé vlasy sa jej agresívne hmýrili okolo tváre a v očiach jej horeli plamene.

,,Kto si?" Odhodlala som sa spýtať, hoci som vo vnútri cítila ten tiesnivý pocit strachu.

Jej telo opatrne začalo klesať k zemi až kým sa jej nohy nedotkli zeme. Vzpriamila sa a usmiala. ,,A kto si ty, dievčatko? Alebo mám skôr povedať princezná?"

Zaškrípala som zubami. ,,Prečo si sem prišla?"

Bola nebezpečne nádherná. Mala na sebe červené šaty, na ktorých boli vyobrazené malé plamienky ohňa. Na nohách mala prekrásne lodičky, ktoré ladili k jej neskutočným vlasom.

Bohyňa ohňa.

,,Hľadám Erisa a viem, že sa tu niekde skrýva," prezrela si nás svojim pálivým pohľadom a oblizla si červené pery.

,,Eris tu nie je," odpovedala som jej stroho.

,,Klamať sa nemá, dievčatko," natiahla ruky, z ktorých jej vyšľahol plameň a rútil sa priamo na mňa.

Okamžite som odsotila Rosalie, čo najďalej a ja som uskočila na opačnú stranu. Pristúpila som si sukňu šiat a bolestne som dopadla na tvrdú zem. Mala som šťastie. Iba tesne som sa vyhla tomu divokému ohňu.

Pružne som vyskočila na nohy pripravená chrániť svoju jedinú sestru. ,,Ak ho tak strašne chceš, tak si ho nájdi sama," zavrčala som a chytila som topánku, ktorú som si pred chvíľou vyzula a hodila ju po nej.

Nečakala som na to, čo urobí alebo povie. Miesto toho som chytila Rose aj matku s tým dievčaťom a spoločne sme vybehli zo siene až ma chodbu, ktorá bola úplne prázdna.

,,Choďte sa skryť a nevyliezajte!" Pustila som ich a rozbehla sa opačným smerom ako ony. Dávala som pozor, aby som náhodou nestúpila na nejaký úlomok skla a neustále som sa otáčala a zisťovala či mi je Bohyňa v pätách.

,,Naivné a hlúpe dievčisko," prskala ako mačka. ,,Mňe neutečieš!"

Zabočila som do najbližšej chodby, kde boli nejaké vázy a na konci bola slepá ulička. Dokelu!

Boli tu jedny dvere na pravej strane. Okamžite som ich otvorila a vbehla dnu. Pre istotu som zamkla, no proti jej ohňu to bolo zbytočné.

,,Čo teraz, čo teraz!" Frustrovane som si prstami vošla do vlasov.

Miestnosť bola zaprataná nejakými vecami, kde už bola tona prachu. Bolo tu iba jedno veľké okno, no skočiť som nemohla. Neprežila by som to.  A skryť som sa tu taktiež nemohla, pretože by to tu celé mohla spáliť na popol vrátane mňa.

,,Kam lenže si zmizla, ty potvora?" Počula som jej posmešný hlas. Nebola odo mňa vôbec ďaleko.

Chytila som najbližšiu stoličku a ňou som rozbila okno. Radšej skočím z okna akoby ma mala spáliť svojim pekelným ohňom.

Sklo sa roztrieštilo na milión kúskov a mňa ovial studený nočný vzduch. Mesiac jasne žiaril a mne na malú chvíľu prišlo, že sa na mňa usmial.

,,Ty si šialenec," ozvala sa hneď vo dverách. Vlasy jej blčali ohňom a v dlaniach jej dohasínal posledný plamienok. Miesto dverí tam teraz bola len kôpka popola, ktorú čoskoro vietor rozfúka.

,,Nenechám sa uškvariť tebou," odvrkla som a preliezla som na parapet. Sklo sa mi zapichávalo do chodidiel a do očí sa mi tlačili slzy.

Bola to obrovská výška. Hoci sme neboli na tom najvyššom poschodí, stále to bolo dosť vysoko. Podo mnou nebola ani len žiadna voda, vďaka ktorej by som ten skok mohla prežiť.

Bohyňa sa po mňe chcela natiahnuť, no bolo neskoro.

Skočila som.