DOTYK ZLA

22.

Nekričala som a prekvapivo som sa ani nebála. Nemala som k tomu dôvod, pretože som vedela, že ma nič nezachráni. Môj osud bol spečatený.

Padala som dlho predlho a bolesť sa ešte nedostavila. Bolo to ako v spomalenom zábere. Zem sa pomaličky približovala.

Nemôžem predsa zomrieť takto. Nie, nie, nie!

Začala som mávať rukami a z plných pľúc som vykríkla: ,,POMÓC!"

Už to nebolo spomalené. Približovala som sa rýchlejšie a rýchlejšie. Šaty mi viali a všetci snáď videli všetko pod nimi.

,,ARWEN!" Zareval mocný hlas, ktorý otriasol zemou i oblohou. Dokonca aj hviezdy a mesiac sa pohli.

Silné ruky ma na poslednú chvíľu schmatli.

,,Eris," vydýchla som, keď mi do nosa udrela jeho omamná vôňa. Jednu ruku som mu položila na líce, aby som sa uistila, že nesnívam.

Opatrne so mnou pristál na zemi neďaleko môjho domova. Položil ma. Netopierie krídla sa mi na chrbte vynímali.

,,Tak to bolo tesné," zašomral.

Upravila som si šaty. ,,Musíme sa vrátiť, Eris. Moja rodina je tam...Nemôžem ich tam nechať samých!" V chodidlách som pocítila ostrú bolesť, no snažila som sa ju nevnímať.

Prekvapene zažmurkal, no napokon pokrútil hlavou a luskol prstami.

Šaty sa mi začali meniť na čierny bojový overal s dlhým rukávom. Okolo pása som mala opasok, kde bola aj jedna trochu dlhšia dýcha. Na pravom stehne som mala upevnené tri nože a obyčajné čierne topánky.

,,Pecka," ohromene som povedala a zatočila sa. Bolesť chodidiel tam už nebola.

Eris sa usmial a v rukách sa mu zjavil meč. Nie len taký obyčajný meč. Mal u seba ten, kde bolo moje meno. Podal mi ho a ja som si ho bez slova vzala.

,,Poďme," potiahol ma za ruku.

,,Prečo na nás útočia? Čo im urobil Elven?" Spýtala som sa. Napadli môj domov, moju krajinu. Za to ich trest neminie.

,,Asi sa im nepáči, že sa s Eloriou staráme do ich vecí," povedal to tak v pohode, ako by to nič nebolo.

Zamračila som. ,,Prečo potom chce tá Bohyňa ohňa iba teba a nie aj Elor?"

,,Arwen, ja som bastard. Eloria je nevinná a na svoju sestru by ruku len tak nevztiahli. Už dlho mi idú po krku a nie preto, že by som im nejak ublížil, ale preto, lebo ma nechcú prijať medzi seba. Nenarodil som sa, ako Boh a ostatný ma preto nechcú prijať," mykol plecami.

Počula som výbuch a následne ohlušujúci krik, ktorý patril férom v Elvene.

,,Musíme letieť, Eris. Prosím!" Zavesila som sa mu na plece a skoro so slzami na krajíčku som mu pozrela do očí.

Povzdychol si a pozrel sa na Elven. ,,Ja viem, ale moje krídla nie sú úplne vyliečené. Nechcem ich nejak vážne poškodiť, pretože mágia mi ich ozdraviť nemôže." Otočil sa ku mne tvárou a vzal ma do náruče. ,,Pre teba to, ale risknem, miláčik," šepol mi do ucha a vzniesol sa do vzduchu.

Ruky som mala spojené za jeho krkom a toto bolo asi prvýkrát, čo som si let užívala. Dokonca som sa pozerala na Elven z výšky.