DOTYK ZLA

7.

,,Nie je to fér," zahundrala som si popod nos. Už asi hodinu za ním chodím, ako taký chvostík a mám pocit, že tu stále krúžime dookola. Už tretíkrát som zakopla o ten istý kameň ako predtým!

,,Čo nie je fér, miláčik?" Spýtal sa posmešne.

,,Nie je fér, že vidíš! Ja nevidím a nebaví ma stále chodiť za tebou, keď tu stále krúžime dookola!" Vyštekla som naňho.

Otočil sa a naskytol sa mi pohľad do jeho očí, v ktorých sa črtalo prekvapenie. ,,Ako vieš, že stále krúžime dookola?"

,,Proste to viem," zamrmlala som. ,,Aj, keď vidíš vo tme stále nás vodíš na hovno."

Zasmial sa. ,,Tak prečo nejdeš prvá ty, keď sa vieš tak skvelo orientovať?"

,,Určite by som nás dostala niekam skôr ako ty s tvojím videním!" Zavrčala som naňho. Len tak-tak som sa udržala, aby som mu jednu nenapálila.

,,Áno? Tak sa vsaďme. Ak náš dovedieš niekam, kde sme neboli tak urobím, čo len budeš chcieť a ,keď vyhrám ja," prekrížil si ruky na hrudi. ,,Vkradneš sa tvojmu otcovi do spálne a prinesieš mi buď jeho vlas alebo krv, alebo slzu."

Nadvihla som obočie. ,,Na, čo by ti bol ,preboha, vlas môjho otca?"

,,To už nie je tvoja starosť," usmial sa na mňa čím ukázal svoje zuby, ktoré vyzerali ako perličky.

Zaškrípala som zubami. K čomu by mu to bolo? Na čo by mu bol vlas môjho otca? Chce ho nejak prekliať? Bože! Toto je nejaký psychopat alebo čo!

,,Fajn, prijímam to," nebojácne som zdvihla hlavu. Neexistuje možnosť, že by som nás zaviedla na to isté miesto znova a znova.

Rukou mi pokynul, aby som šla pred neho. S odvrknutím som prešla okolo neho a vydala sa rovno za nosom.

,,Povedz mi, ak bude niečo pred nami," skrivila som tvár od znechutenia. ,,Prosím." Takmer som odpadla pri tom slove. Vážne prosím niekoho, kto sa mi vyhrážal smrťou mojej rodiny?

,,Tak krásne slovo práve vyšlo z tvojich úst. Som podstení," ozval sa jeho pobavený hlas. ,,Práve pred tebou sú tri chodby," oznámil mi a zastal. Ja som tiež zastavila.

Fajn, takže pred nami sú tri chodby. Jediné, na čo sa môžem spoľahnúť je môj sluch a intuícia. Nič iné nemám.

Nastražila som uši. Vo všetkých chodbách bolo ticho. Bolo tam také ticho, že ak by sa niekto nadýchli tak by som to začula.

,,No, ako si na tom?" Spýtal sa a už na jeho hlase sa značilo pobavenie.

Zvraštila som čelo. ,,Sklapni!"

Chodbou sa rozoznel jeho smiech. ,,Zabudol som, ako ste vy féry agresívny, keď vás niečo vyruší. No neboj, miláčik. Jedného dňa z teba tú agresiu vyženiem."

Otočila som sa k nemu a zabíjala ho pohľadom. ,,Jedného dňa?" Zavrčala som a urobila k nemu krok. ,,Jedného dňa ti akurát tak jednu vrazím za to tvoje provokovanie," znova som k nemu urobila krok.

V očiach sa mu objavilo pobavenie. ,,Nebuď hneď taká útočná, miláčik," vyceril na mňa svoje biele zuby.

,,Neznášam ťa, ty bastard! Ak sa tu budem dlho motať niekto ma pôjde skontrolovať. Bude prúser, ak ma nenájdu v izbe, a ak to bude moja slúžka tak po mne vyhlásia pátranie, ale tebe to je jedno! Donútil si ma pomôcť ti a ešte mi aj-," zatvorila som ústa. V pravej chodbe sa ozval veľmi divný zvuk. Nedokázala som určiť čomu patril, ale určite to bolo niečo nebezpečné. Na tele mi naskočila husina a prepadla ma bojová nálada. Okamžite som siahla na svoju dýku.

Prezeral si dýku v mojej ruke. ,,Chceš ma zabiť?" Nadvihol obočie.

,,Pravá chodba," zašepkala som mu. ,,Niečo tam je."

Eris sa vystrel ako pravítko. Pobavenie v jeho očiach zmizlo a nahradila ju ostražitosť. Prižmúril oči a pozeral do pravej chodby.

,,Vidíš niečo?" Spýtala som sa po chvíľke.

,,Drž sa za mnou," rozkázal mi a začal kráčať do chodby.

Jeho kroky boli dlhé. On urobil jeden veľký krok zatiaľ, čo ja som urobila tri. Dýku som pevne držala, aby mi náhodou nevypadla. Raz sa mi to pri tréningu stalo a bola to chyba. Julien mi vtedy zlomil nos tak, že sa mi hojil skoro týždeň a nebolo to vôbec príjemne.

Každým krokom, ktorý som urobila mi bolo viac teplejšie a teplejšie. Cítila som sa, akoby sme šli do samotného pekla a nie do chodby.

Do uší mi udrel zvuk vyťahovania meča z pošvy. Vedela som, že to bol Eris. Našťastie.

,,Nepáči sa mi, že nič nevidím," zamrmlala som.

Neodpovedal mi. Len kráčal stále v pred a v ruke držal meč. Dlhý, ťažký a určite aj veľmi drahý meč.

Pred nami sa objavilo svetlo, ktoré sa k nám približovalo viac a viac a vydávalo to divný zvuk. Donútila som svoje nohy zastaviť. Eris zastavil niekoľko krokov predo mnou.

Ten zvuk sa nedal vydržať. Trhalo mi to uši. Svetlo bolo čoraz bližšie a mne bolo stále väčšie teplo ako pred chvíľou.

,,Čo to je?" Vystrašene som zašepkala. Dlane sa mi potili a dýku bolo ťažšie udržať v ruke.

,,Som snáď vševed? Neviem, čo to je, ale za pár sekúnd sa to dozvieme."

Ten zvuk mi pripomínal plazenie. Plazenie niečoho veľkého. V krku som pocítila žlč. Nohy som mala ako želatínu. Oči sa mi od strachu zúžili a takmer som spadla na kolená.

Priamo zo zákruty, pár metrov pred nami, sa vyrútilo obrovské hadie telo. Nebolo to len také obyčajné hadie telo. Ten had pred nami horel! Horel ohňom, ktorý mu neubližoval. Pri pohľade naňho som zabudla, ako sa dýcha. Tento tvor sa vyskytoval len v príbehoch, ktoré sa nekončili dobre.

,,Doriti!" Zahrešil Eris a svoj meč zovrel silnejšie.

Zlaté žiarivé oči pozerali priamo naňho. Ja som bola nepodstatná.
Had sa nehýbal. V takejto chvíli by ho bolo jednoduché zabiť no, ako ho môže niekto zabiť? Je to veľmi silný tvor. Dovolila by som si tvrdiť, že je priam nesmrteľný.

,,Čo budeme robiť?" Roztrasene som prehovorila na Erisa.

,,Skôr, čo budem robiť ja," zamrmlal hľadiac mu do zlatých očí. ,,Na teba nezaútočí, pretože máš vznešenú krv a ohnivý had si vznešenú krv váži."

,,Prečo? Ty nemáš vznešenú krv?" Spýtala som sa.

,,Nie a práve som sa stal jeho večerou," nahlas preglgol.

Chcela som sa ho ešte niečo spýtať, ale prerušil ma ten divný zvuk. Had sa začal opäť hýbať a rútil sa priamo na Erisa.