DOTYK ZLA

33.

Zmätenosť.

To bolo to správne slovo na to, čo som prežívala. Pocity sa vo mne preháňali ako zúrivé tornádo.

Eris niesol moju sestru na rukách medzitým, čo ona plakala a držala sa ho okolo krku, ako kliešť.

Rozrazili sme dvere do jedálne a chalani prekvapene zažmurkali.

Toran sa okamžite postavil zo stoličky a vyštartoval k nám. ,,Preboha! Čo sa jej stalo?"

,,Napadli nás," začala som a vytiahla si spod plášťa korunu, ktorá to všetko spôsobila. ,,A Rosalie oslepla."

Zviezla som sa na najbližšiu stoličku a chytila ​​sa za boľavý bok. Zajtra tam bude pekná modrina.

Pozrela som na Erisa, ktorý opatrne chcel Rosalie postaviť na nohy. Obdivovala som jeho mocné ruky, ako ju držali a v tejto chvíli by som bola na jej mieste najradšej ja.

Nemohla som sa zbaviť pocitu, že všetko, čo som doteraz cítila, nebolo skutočné. Možno za všetko mohlo to naše prekliate spútanie jeho mocou. Všetky sympatie voči nemohli byť skutočné. Nepoznáme sa dlho a za ten čas k nemu nemôžem cítiť niečo tak silné.

A možno to skutočné bolo. Možno to je ešte viac, ako skutočné a ja si len niečo nahováram.

,,Všetko dobré?" Spýtala sa ma Eloria, ktorá si predo mnou ešte aj čupla.

,,Asi áno," šepla som.

Chytila ​​ma za ruku. ,,Urob to, Arwen. Vezmi si ho bokom, porozprávaj sa s ním," vyzvala ma a vstala. ,,Vidím ti to na očiach ako veľmi to chceš."

Eloria mi pomohla na nohy. S úsmevom ma nenápadne postrčila k Erisovi za, čo som ju v duchu preklínala.

,,Myslíš, že by sme sa mohli porozprávať?" Opatrne som prehovorila smerom k nemu. ,,Osamote." Dodala som.

,,Samozrejme," usmial sa na mňa. ,,Zoberte Rosalie do jej izby nech si oddýchne. Skúsim napísať jednej známej a požiadať ju o pomoc."

✮

,,O čom si chcela rozprávať, kráska?" Spýtal sa ma, keď sa oprel o zábradlie svojho obľúbeného miesta.

,,O tom našom spútaní." Nervózne som si žmolila prsty.

,,Tušil som, že sa o tom budeš chcieť rozprávať. Tak, teda začnem ja, Arwen," luskol prstami a za našimi chrbtami sa objavili dve čalúnené stoličky.

Sadol si na stoličku a uprene pozeral niekam do diaľky. ,,V ten večer, keď si sa dotkla mojej moci sa medzi nami vytvorilo puto. Je to vlastne taký most, ktorý nás spája dokopy. Teda podľa všetkého. Doteraz som ho nikdy nemal."

,,Ale prečo, Eris? Prečo nás to muselo spolu spútať?" Nervózne som nechty zaryla do opieradiel.

,,Na toto ti skutočne neviem odpovedať. Vo svete Bohov som nič také neriešil, pretože mi to prišlo ako nezmysel, no teraz viem, aká to bola chyba, že som sa o to nezaujímal. Viem len toľko, že pri tom dotyku moja moc videla v tebe potenciál a cítila, že si silná. Preto ten kúsok v tebe stále je. Uznal, že si vhodná na jeho využívanie," vysvetlil.

Trhane som sa nadýchla. ,,Ale ja sa ho chcem zbaviť. Nechcem byť k niekomu pripútaná celý život."

,,Ty tomu nechápeš, Arwen," povzdychol si. ,,Teba vôbec nijak neobmedzuje, že sme sa spútali. Je to taká nitka, ktorá nás prepojuje a vďaka tomu viem niekedy vycítiť, čo cítiš a dokážem ťa aj vďaka tomu nájsť."

,,Aj tak to bola chyba. Ja nie som absolútne silná. Nevynikám v ničom. Som len obyčajná Elvenská princezná."

,,Si silná, miláčik. Inak by v tebe nezostal ani ten posledný kúsok," dodal a oči mu opäť zmenili farbu na čiernu.

Pozrela som sa na špičky svojich topánok. ,,Takže to, čo cítim je skutočné? Nie je to vďaka tomu?"

Prekvapene po mne strelil pohľadom. ,,Ty ku mne niečo cítiš?"

,,Len sa pýtam," zdôraznila som.

Kútiky mu vystrelili do lišacieho úsmevu. ,,Samozrejme, že je to skutočné. To, čo cítiš, sú tvoje práve pocity. Nie sú nijako vytvorené."

,,A ty niečo cítiš?" Vyzvedala som.

Preplietol si prsty na rukách. ,,Myslím si, že som ti to dal párkrát najavo. Nebude mi, ale vadiť, ak by som to musel zopakovať."

Do líc ​​sa mi nahrnula červeň. Musela som otočiť hlavu tak, aby som nevidel do tváre.

Krákanie vrany ma úplne vyviedlo z miery. Ohromene som pozerala na tienistú vranu, ako si sadla na zábradlie a v zobáku niesla tmavú obálku.

Eris ju vybral a začal skúmať obsah tej tajomnej obálky.

Horlivo čítal. Oči mu behali zo strany na stranu a sem-tam sa aj zamračil. Pery mal zovreté do rovnej čiary a vyzeral vážne.

,,Sabrina posiela, že sa spojila s tými príbuznými a už zajtra začínajú pracovať na obrane Elvenu." Zdvihol pohľad, list zložil a vložil späť do obálky a natiahol sa späť ku vrane.

V dlani mal maličkú čiernu krabičku.

Prižmúrila som oči. ,,Čo to je?"

,,Niečo, čo nám pomôže sa dostať do jazera Stratených duši," vyhlásil nadšene a pečlivo krabičku schoval do vrecka svojho kabáta a zameral sa na mňa. ,,Tak, čo, Arwen. Chceš sa so mnou ešte rozprávať alebo mi dovolíš odísť? "

,,Prečo chceš odísť?" Zamračila som sa.

Postavil sa zo stoličky a tá hneď zmizla. ,,Potrebujem napísať Sabrine a ty by si si mala ísť oddýchnuť. Eloria ti ošetrí rany. Večer alebo kedy za tebou prídem a môžeme doriešiť to, čo k tebe cítim ja," žmurkol a vyparil sa.